Čítala som nedávno, že v Nemecku je taká novota, hľadať si starých rodičov cez internet. Mladé rodiny s deťmi, ktoré nemajú vlastných starých rodičov, si dajú inzerát, že nejakých hľadajú. Oni pomôžu so starostlivosťou o dom či s nákupmi, adoptované babky a dedkovia s deťmi, varením...
Pre deti je vôbec vraj najlepšie, keď vyrastajú vo viacgeneračnej rodine. A nielen pre deti. Práve som dočítala rozhovor s jedným z najlepších českých editorov - prózy&poézie Janom Šulcom (44), hovorí, že veľa vecí sa za 20 rokov po revolúcii vo vydavateľskej práci zmenilo.
„Keď som v roku 1993 odchádzal z Odeonu, nebol v ňom jediný počítač." Hovorí aj o zmene generačnej. Hoci je prirodzená. „Rád by som sa spýtal Emila Juliša, čo nové čítal, spýtal sa Jozefa Vohryzka na jeho názor na novú Vaculíkovu knihu... počúval do telefónu recitovať Karla Milotu... To, že už nemôžem, to je pre mňa tá najväčšia zmena."
Bola som pár dní v Prahe a jedla v rôznych jedálňach a reštauráciách, raňajkovala v bufete. A zdalo sa mi tu niečo čudné, čosi mi nesedelo oproti Bratislave. A vzápätí mi to docvaklo. V Prahe ma zväčša v role hosťa obsluhovali ľudia v rokoch. Panie a páni, nie slečny a mládenci.
