Asi každý človek uchováva v pamäti okamihy zahanbenia. Moje súvisia s tým, čomu sa v teórii komunikácie hovorí kontaktová alebo fatická funkcia jazyka.
Keďže sme ľudia, pri stretnutí sa neoňuchávame ako psíci (hoci aj pre nás sú čuchové signály dôležité, možno primárne), ale nadväzujeme kontakt a „oťukávame sa" jazykovými signálmi - slovami, mimikou, rečou tela.
Dávame sa do pozornosti druhým a svojou pozornosťou obdarúvame druhých. Vstúpiť vzájomne do komunikácie je niekedy nevyhnutné napriek tomu, že sa nepoznáme. Napríklad už len preto, aby sme sa dostali k dverám či mohli vystúpiť z autobusu. Ale vráťme sa k zahanbeniu.
Kedysi na začiatku deväťdesiatych rokov ma z rozjímania v tráve na francúzskom vidieku vyrušil pastier kôz. Z diaľky som videla, ako zaháňa stádo, ale nevšímala som si ho. Neznámy človek - akási postava - bol pre mňa súčasťou kulisy, prostredia.
Také postavy, ako je známe, sa cítia doma iba na papieri, teda v literatúre. No živý pastier nedopĺňal iba kolorit krajiny. Podišiel bližšie, sňal šiltovku a zaznelo hrkotavé Bon jour.
Druhý raz ma opäť zahanbil cudzinec. Nasťahoval sa do podnájmu vedľa môjho bytu a cez otvorené dvere na dvor som pozorovala, ako si nosí veci. Cez sklo som ho videla niekoľko ráz, on mňa nie. Po pár dňoch zaklopal na dvere s bonboniérou: „Ahoj, som tvoj nový sused, toto... na dobré spolunažívanie." Rovnakú bonboniéru mal aj pre suseda z druhej strany.
Tieto zážitky sa mi v poslednom čase vynárajú v mysli takmer každý deň. Napríklad keď v autobuse cestou z Petržalky pani sediaca vedľa mňa pri okne sa už na Moste SNP postaví, taškami do mňa vráža a... mlčí. Mám sa dovtípiť, že chce prejsť? Že jej mám uvoľniť cestu? Zrejme. Poviem: „Chcete vystúpiť? Aj ja vystupujem, máme ešte čas."
