Moderný demokratický štát je založený na princípe spoločenskej zmluvy. Najvyšším suverénom, nositeľom všetkej politickej moci prestal byť so zánikom feudálnej spoločnosti panovník a stalo sa ním Jeho Veličenstvo občan.
Množina občanov vytvárajúca novú, občiansku spoločnosť, zakladá aj nový typ štátu, teda organizácie jej politického života a dohľadu nad plnením sústavy zákonov ako pravidiel jej fungovania.
Prostredníctvom vzájomnej spoločenskej zmluvy dohoduje, koľko a ktoré časti svojej suverenity štátu odovzdá. Robí to cez svoje zastupiteľské orgány a dohodnuté mechanizmy vyjadrovania svojej politickej vôle (voľby, referendá, petície, nátlakové skupiny a pod.).
Nie Slovák, ale občan
Je veľmi dôležité uvedomiť si, že sú to výlučne občania, na suverenite ktorých stojí každý štát. Nie je to národ, ktorý si vytvára štát, lebo národ nie je nositeľom nijakej štátnej suverenity.
Práve tak to nie je ani robotnícka trieda, ani politická strana či akákoľvek iná parciálna množina ľudí. Iba ako občan je Slovák, robotník, straník, muž či žena, teda každý človek príslušníkom štátu, skladajúcim sa na jeho suverenitu a participujúcim na nej.
Na druhej strane z toho plynie, že štát komunikuje s ktorýmkoľvek svojím obyvateľom prioritne ako so svojím občanom. Teda nie ako so Slovákom, robotníkom, straníkom, mužom či ženou, ale s tým, čím sa človek s týmito mnohými rolami prezentuje práve ako občan.
Preto daňového úradníka ako typického predstaviteľa štátu, vôbec nezaujíma moja národnosť, ani to, či som katolík, alebo ateista, ani moja sexuálna orientácia a podobne. Som objektom jeho záujmu iba ako občan - daňový poplatník. Práve tak je všetko toto ľahostajné policajtovi, keď sa zaoberá mojím dopravným priestupkom: preňho som iba občan - vodič.
Tento princíp prístupu k obyvateľom štátu ako k jeho nerozdielnym občanom by mal platiť aj pre najvyšších predstaviteľov štátu. Nemali by v štátnych záležitostiach uprednostňovať člena svojej strany pred jej nečlenom - ako to proklamoval náš premiér, ale ani Slováka pred Maďarom - ako hlása náš prezident, keď „myslí národne". Mal by myslieť občiansky.
Nečudo, veď úvodné slová preambuly samotnej ústavy tohto štátu tiež budia lživý dojem, že sme si ho vraj založili „my, národ slovenský", sami pre seba.
Miera únosnosti
Pravda, optimálna miera biblického príkazu „dajte cisárovi, čo je cisárovo", je ošemetná záležitosť. Niekde občania v dobrej viere dali štátu viac právomocí, než je únosné, a teraz sa chytajú za nos. Niekde si zas správcovia štátu uzurpovali tých právomocí viac, než občania považovali za sebe prospešné.
Túto „mieru únosnosti" by preto mali občania veľmi pozorne zvažovať, lebo štát nie je nejaká nadpozemská bytosť, zbavená všetkých ľudských slabín a pokušení, ako ju napríklad zobrazuje bohyňa spravodlivosti.
