Všimnime si z tohto hľadiska, ako prozaik Milo Urban posiela v novele Za vyšným mlynom Petra Štelinu, tragicky zasiahnutú postavu otca, mlčať na návštevu, teda do intenzívneho komunikačného priestoru práve v čase jeho vrcholiaceho zármutku nad synovou smrťou:
„Keď sa zvečerievalo, zašiel do Zalčíkov. Vošiel do izby, sadol si k peci, sedel tam dlho bez slova, a len keď mal odchodiť, ozval sa:..."
Protiklad medzi komunikačným prostredím a mlčaním zvýrazňuje hĺbku pôsobenia tragickej udalosti v Štelinovej duši. To, že Štelina nemôže nadviazať kontakt, poukazuje na stavy, ktoré ho nepriedušne, hermeticky uzatvorili do seba, čo by sa v situácii osamotenia muselo vyjadriť inými prostriedkami (motív mlčania sa dá uplatniť len tam, kde sú predpoklady na dialóg).
Vzájomná väzba udalosti, situácie a mlčania je signálom takej hĺbky prežívania, na ktorú by nijaké slová nestačili. Je to tak i preto, že mlčanie ničím neobmedzuje mnohosť a individuálne rozpätie čitateľskej empatie.
Dodajme k tomu, že Peter Štelina, ktorý stráca syna potupným spôsobom, je na túto stratu navyše sám, veď okrem neho nemal nikoho. Ak v danej situácii nerátame „cudziu" Katrenu, môžeme konštatovať, že jeho strata je takrečeno nedeliteľná, priam anticky úplná.
