Varovanie Roberta Fica pred takzvaným pravicovým zlepencom a vyzdvihovanie stability jeho strany a vlády patrí k typickým masážnym aktom voličov krátko pred voľbami. Aj vďaka tomu, že posolstvo vyslal z Úradu vlády, a nie z centrály strany.
Už samotná štátna zástava za chrbtom totiž dodáva jeho slovám pre značnú časť verejnosti celkom inú vážnosť, ako keby mal za sebou iba stranícky totem. Strán je veľa a predsedov ešte viac, keďže existujú aj čestní predsedovia, ale premiér je iba jeden.
Zaujímavé je to, že opozičné strany reagovali hlavne tým, že Robert Fico zneužil úrad premiéra na stranícke záležitosti. To je však podružné - koniec koncov, za vlády Mikuláša Dzurindu ani Jozefa Moravčíka to nebolo inak a za vlády Vladimíra Mečiara sa na Úrade vlády diali ešte onakvejšie veci.
Čo neznamená, že je to aj správne, ale iba to, že ak strany kritizujú inú stranu za to, čo samy robili - keď na to mali príležitosť - je, povedzme, falošné.
Posolstvo voličom
Prirodzene, starostlivosť Roberta Fica o stabilitu budúcej vlády by bola dojemná, keby bola aj úprimná. A pravdivá. Čo je pred voľbami nemožné - týmito vlastnosťami politici neoplývajú ani počas volebného obdobia, nieto krátko pred jeho skončením.
Bez ohľadu na to bolo jeho posolstvo straníkom a voličom o tom, že on a jeho strana dokážu zabezpečiť stabilitu vlády a vládnej koalície. Na rozdiel od opozičných strán.
Čo nie je pravda ani na prvý, ani na entý pohľad. Nie Robert Fico a jeho Smer, ale HZDS a SNS zabezpečovali počas štyroch rokov stabilitu vládnej koalície a vlády. A robili tak aj napriek pokusom Roberta Fica túto stabilitu narušiť.
Žiadny premiér po demokratických voľbách doteraz neprišiel o toľko členov vlády ako práve on - bol ich rovný tucet. Pričom vo väčšine prípadov bol premiér Fico donútený vymeniť ich na základe oprávnených podozrení z korupcie a klientelizmu. Samozrejme, bolo to dané tým, že HZDS a SNS sú typologicky skôr obchodnícke ako politické strany.
