V Shakespearovej dráme je taká replika: Zdá sa mi, že vidím. Kde? V oku svojej duše.
Pred dvoma tromi rokmi vypustili Kolpašské jazero. V prítomnom čase neúcty ku všetkému, ktorú prináša postmoderný a postkapitalistický egocentrizmus spoločnosti existujúcej bez zajtrajška, človeka prekvapilo čisté dno bez vrakov chladničiek, bicyklov, televízorov, práčok a všemožného konzumného haraburdia. Onedlho sa objavila vysoká tráva, kríky, burina. Nová forma života.
Nedávno sa zavreté oko opäť otvorilo a jazero sa vrátilo. Naplnilo sa čistými vodami Štiavnického pohoria a v oku svojej duše opäť vidíme, ako z Banskej Štiavnice pricválal na koni fyzik a matematik Samuel Mikovíny s plánmi a meracími prístrojmi, trochu zaclonený dvestopäťdesiatročnou hmlou.
No celkom ostro vidno cez sklo desaťročí spisovateľa Pavla Hrúza, keď v chatke nad jazerom oslavujeme jeho sobáš s Máriou. Na hrádzi, na „pruste", sa vynára jeho silueta s pohárikom borovičky v legendárnom výčape úctivého Joša Spišiaka: Ďakujem a príďte zas.
Za oknom chatky od písacieho stola vidím červenú jarabinu v lúčoch slnka zapadajúceho za vrch Anderloch. Pribudol osemmetrový Jurkov a Zuzankin smrek, vtedy ešte len prútik strácajúci sa v tráve.
