Recenzia knihy o cenzúre v socialistickej NDR neblahej pamäti Zensurspiele (Halle, 2008). Simone Barcková a Siegfried Lokatis v nej pútavo a zároveň s vedeckou precíznosťou predstavujú „tajné dejiny literatúry v NDR". Nakoniec nič, čo by sme roky neprežívali aj u nás. Povedzme, keď sa v psíčkarskom časopise Der Hund vedľa nekrológu za súdruhom Stalinom nedopatrením ocitla fotka nejakého dunča.
Lenže akákoľvek malicherne podozrievavá bola naša Hlavná správa tlačového dozoru, predsa jej len chýbala dôsledná nemecká pedantéria. Endéerácki poľovníci na škodlivé myšlienky a najmä obávaní ideologickí lektori rukopisov vytvorili nepriedušnú pascu na slobodné myslenie.
Už dávno nešlo len o naháňanie tlačoviek a preklepov, ktoré nevhodne menili zmysel. Vynorilo sa množstvo základných problémov: môžu sa dajme tomu zvieratká v detských knihách usmievať, keď to nezodpovedá vedeckým poznatkom? Ponechať v nemeckom vydaní Gorkého textu o smrti geniálneho vodcu proletariátu vetu „Lenin je mŕtvy"?
Neuľahčoval im to ani jeden z otcov NDR Wilhelm Pieck. Jeho state síce vyšli v koži ako biblia, no čo, keď sa klasikove názory od vydania k vydaniu čoraz väčšmi rozchádzali s aktuálnou ideológiou? Bolo ich treba ustavične podrobovať náročným plastickým operáciám. Biblia sa nakoniec scvrkla na zbierku citátov.
