Po novembri 1989 a po prvotnom období nadšenia zavládol v cirkevných kruhoch strach zo slobody, ba dokonca, ako to v poľských súvislostiach pripomenul filozof a teológ Józef Tischner, pomaly, nebadane sa vina slobody stala väčšou ako vina komunizmu.
Sloboda bola vinná takmer za všetko, od drog cez uvoľnenú morálku až po násilnosti. Obžaloba slobody bola odrazu väčšia ako obžaloba totalitného režimu. Dar slobody naberal nádych bremena.
Namiesto partnerského dialógu s moderným a pluralitným svetom nastúpilo obviňovanie. Cirkev videla prichádzať zo Západu tie najväčšie hrozby, ale keď potrebovala finančnú pomoc, obracala sa na Západ.
Tischner skúmal rétoriku komunistickej ideológie a náboženských inštitúcií v slobodných časoch a dospel k prekvapivému záveru: tieto rétoriky sú si veľmi podobné; rozdeľujú ľudí na spojencov a nepriateľov, a ľudí s iným názorom obviňujú, odsudzujú a vytláčajú.
V cirkvi na Slovensku stále panuje nedôvera k slobode. Ak o slobode hovorí takmer iba ako o priestore nástrah a pokušení a všade hľadá nepriateľov, žije v strachu zo slobody. Strach však ochromuje tvorivý potenciál. Cirkev sa má k slobode nielen hlásiť, ale ľudí k nej motivovať a povzbudzovať.
Spor medzi cirkvou a demokraciou sa týka aj autonómie štátu. Postoje cirkvi vyznievajú tak, akoby etický význam malo iba to, čo má pozitívny vzťah k morálnemu učeniu cirkvi a k jej étosu.
Paradoxy a charaktery
Keď po revolúcii mala cirkev spoločenské sympatie, Vladimír Mečiar sa zaštítil arcibiskupom Sokolom a národniari kardinálom Korcom. Politikom to pomohlo etablovať sa aj v náboženskom prostredí a zabezpečiť si podporu aj v časoch politických prešľapov a neetického konania.
Počas Mečiarovej autokracie, ktorej dnešný prezident robil poslušný komparz, cirkev, česť výnimkám, mlčala. A to aj vtedy, keď sa vtedajšia moc snažila zdiskreditovať biskupa Rudolfa Baláža pre jeho podporu prezidenta a zastávanie sa právneho štátu a spravodlivosti.
Arcibiskup Sokol svojou podporou mečiarizmu pomohol legitimizovať zlo onoho obdobia. Neskôr sa dokonca zúčastnil na stretnutí, na ktorom spolu s ním aj ďalší z Mečiarovho prostredia spolu vyhlásili, že za vhodného kandidáta na post prezidenta republiky považujú Vladimíra Mečiara, ktorý by vraj mohol zastaviť „všeobecný marazmus".
