Vážil som si, že to, čo desaťročia nedokázal štát, urobil zahraničný investor. Ocenil som aj viaceré architektonické riešenia a dizajn.
V piatok 30. apríla som priestor navštívil druhýkrát. Mal som česť sprevádzať nemeckého spisovateľa Maximiliana Dornera, ktorý počas pobytu v Bratislave vystúpil aj na podujatí v Goetheho inštitúte. Dorner je úspešný autor, operný režisér a vozičkár. Pred štyrmi rokmi mu diagnostikovali sklerózu multiplex, neliečiteľné ochorenie centrálneho nervového systému. Život s chorobou sa stal významnou témou jeho písania. Kniha „Môj démon je pecivál" sa stala bestsellerom.
Bratislavské Staré Mesto som spoznal inak - ako sprievodca ťažko telesne postihnutého človeka. Výtlky na chodníkoch, vysoké obrubníky, minimum rámp a ťažko prístupné toalety dali zabrať aj mne, ktorý som, našťastie, zatiaľ zdravý. Neraz to však vyvážila ochota okoloidúcich pomôcť, ktorú hosť veľmi ocenil a nestretáva sa s ňou všade.
Zobral som pána Dornera k novej dunajskej promenáde. Prečítal som si, že projekt spája „veľké ambície so zmyslom pre detail" a očakával som, že dvojhektárový nábrežný park bude spĺňať požiadavky určené zákonom.
Zarazený som zistil, že prístup pre postihnutých je katastrofálny a rovnaký problém majú mamičky s kočíkmi. Z promenády sa vozičkár nedostane k nákupnému centru a neprístupné sú mu aj tri móla nad riekou. Mamy s detskými kočíkmi to riešia jazdou po lúke do kopca, čo vyžaduje značný fyzický výkon. Budúcnosť štyroch druhov trávnika nevidím zeleno. Pri vode chýba bezbariérové WC a na väčšine miest aj signálne pásy pre slabozrakých a nevidiacich, ako aj ochranné zábradlia pre najmenších. Nemožný je pre postihnutých aj prechod od hypermarketu k Dunaju. Chcel som sa pochváliť novou štvrťou, ale namiesto toho som sa hanbil.
