I rozhodlo sa zopár múdrych hláv, že využije poslednú príležitosť, kým pasca definitívne zaklapne, a vybralo sa poobdivovať Rím a jeho pamätihodnosti vrátane pápeža.
Cesta sa vydarila nad očakávanie, aj s prijatím vo Vatikáne. Ibaže medzitým sa už začínala formovať kohorta osvedčených gladiátorov, ktorá sa dvadsať rokov intenzívne usilovala vymazať rok 1968 z našich dejín. Tej sa táto „tmárska" turistická výprava veľmi, preveľmi nepáčila. Najmä fakt, že významný činovník jedného z čerstvých slovenských ministerstiev ako vedúci výpravy Svätému otcovi daroval vycifrovanú valašku z ÚĽUV-u. Už to s ním vyzeralo zle-nedobre, ale vynašiel sa.
- Akože daroval? - zvolal v spravodlivom rozhorčení na svojich inkvizítorov. - To by mi nikdy ani na um nezišlo. Na audiencii som valašku len tak držal v ruke a pápež mi ju vytrhol!
Škoda, že si staromódni krajčíri ideologického plášťa pána premiéra neuvedomujú, že toto je ozajstný slovenský hrdina. Nie archaický kráľ na spenenom koni, oháňajúci sa mečom. Nota bene nenašským vikinským výrobkom. To on si zaslúži pomník ako rodský kolos - s nevinnou tvárou, zvierajúc inkriminovanú valašku pevne v ruke.
Tu je vzor, ktorý priam volá po nasledovaní. Konečne by pán pravotár Fico nemusel namáhavým bekhendom odrážať od seba zodpovednosť za vládu, ktorú vedie. Odpadlo by únavné opakovanie, že za prešľapy a škandály zodpovedá tu rezortný minister, inde koaličný partner, prípadne nízky atmosférický tlak. Jednoducho by tým zákerným idiotom z novín šprihol do tváre: čo ja za to môžem, keď mi emisie, tatranské pozemky či nástenkový tender jednoducho vytrhli z rúk? Prípadne mi v chvíľke nepozornosti šuchli do dlane aféru Hedvigy Malinovej či nafetovaného psa ministerky Tomanovej.
