Na začiatku kauzy Hedvigy Malinovej minister Kaliňák pred kamerami a za asistencie predsedu vlády poprel prezumpciu neviny a tvrdil fakty, ktoré sa čoskoro ukázali ako nepravdivé. Pred niekoľkými dňami o nej znovu hovoril ako o klamárke a nepravdivé tvrdenia na jej adresu nazval len nepresnými.
Toto si však môže dovoliť niekto v krčme, a nie minister vnútra. Ten tvrdí, že môže hovoriť svoje názory. Omyl. Ako minister v mnohých prípadoch nesmie, zvlášť, ak nerozlišuje medzi názorom a presným a pravdivým informovaním.
Vládna strana sa svojím bilbordovým sloganom o ochrane občanov snaží populisticky objať časť voličov s paternalistickou nostalgiou.
Ale kto koho chránil, keď minister porušil prezumpciu neviny? Alebo keď polícia vložila výbušninu do batožiny nič netušiaceho občana? Kto koho chránil, keď polícia napadla fanúšikov Dunajskej Stredy a tých slovanistických nechala bez povšimnutia? Alebo keď policajti šikanovali mladých Rómov?
Sú občania chránení, keď mafiáni sú prepúšťaní na slobodu a keď je justícia v katastrofálnom stave? Alebo keď o troch väzňoch privezených z Guantánama nevieme ani len to, či sú vo väzení, alebo na slobode?
Minister vnútra cynicky hovorí, že v kauze františkáni „jediné, čo sa stalo, bolo, že chlapci, ktorí povedali, že to urobili títo a označili ich aj v rekognícii, neskôr povedali, že to tak nebolo". Lenže to vôbec nebolo to „jediné, čo sa stalo".
