Dostal som pozvanie na podujatie Noc literatúry, ktoré vymysleli a realizujú České centrá dnes už po celom svete. Myšlienka je prostá i úžasná: čítanie textov umeleckej prózy i architektúry, kamennej pamäti svojho mesta.
Za päť hodín účastníci tohto čítania navštívia desať miest jedného mesta, kde im desať čítačov bude čítať desať próz modernej literatúry. Zatiaľ čo na čítacom stanovisku budú počúvať príbeh ako poslucháči, presunmi z miesta na miesto budú vlastnými nohami čítať dlažbu ulíc a uličiek mesta, v ktorom žijú.
V stredu podvečer som teda nastúpil na svoju čítaciu štáciu v bývalom meštiackom dome na Rudnayovom námestí.
Iné miesta boli rovnako atraktívne: záhrada na Kapitulskej, Mirbachov palác, Kaplnka svätého Ladislava, ale aj japonská reštaurácia, telocvičňa, knižnica alebo ateliér VŠVU. Ale viac ako o miesta išlo o ľudí. Čítačov bolo desať: samí špičkoví herci a interpreti. Teda, aby som bol presný: deväť profesionálov a jeden Hevier.
S úderom šiestej na neďalekej veži Dómu svätého Martina som sa postavil pred svojich poslucháčov, ktorých sa zišlo predimenzovane, a začal som čítať úryvok z románu Dom pri mešite od holandského prozaika iránskeho pôvodu Kadera Abdolaha, ktorý vyšiel v preklade Adama Bžocha.
Autor je môj rovesník, má však šedivejšie fúzy ako ja a hustejšie vlasy. Je mi na ňom sympatické, že hoci občiansky i kultúrne emigroval do západnej civilizácie, nekydá na svoje korene: má iba odmietavý postoj k extrémnemu fanatizmu a kritizuje zatuchnutosť tradícií. Ale urobil svoj autorský preklad Koránu.
