V štyridsiatom piatom sa v podstate skončili dejiny vojen. Vojny boli dovtedy považované za prirodzený spôsob trávenia času spolu s inými činnosťami, za jeho prirodzenú potrebu, a pacifistická kritika vojna bola okrajový, slabošský jav. Muž-vojak bol spoločenským a rodovým vzorom.
Nevídaný syndróm
Hrôza druhej svetovej vojny prekonala všetky očakávania, vyvolala v povojnovej Európe dovtedy nevídaný syndróm humanizmu, úplne zničila pozitívny obraz vojny ako fenoménu.
Ukázalo sa, že ju nemôžeme považovať za pokračovanie politiky inými prostriedkami, bez ohľadu na to, o aké ciele usiluje. Vojna sa zmenila na historický prežitok a ak v povojnovej histórii aj bolo plno vojen, boli tak či onak dvojzmyselnej povahy, dokonca aj vtedy, ak sa vnímali ako spravodlivé. Sovietsko-nemecká vojna a aj americká atómová vojna porazili vojnu ako ideu. Vojenská uniforma prestala byť znakom mužskej znamenitosti, muž si začal skúšať nový, občiansky archetyp a v štádiu jeho skúšania sa nachádza dodnes.
