Nikdy nezabudnem na ten večer 12. mája 1960. Bol som vtedy redaktorom závodného časopisu na Orave a vracal som sa z ružomberskej tlačiarne. Keď som v Kraľovanoch prestupoval na oravskú lokálku, nastúpila spolu so mnou skupina mužov, na ktorých bolo čosi pozoruhodné.
Všetci mali príliš veľké šaty. Všetci boli tichí, a tak bolo dobre počuť, ako sa im čosi gúľa v poloprázdnych kufríkoch. Na každej staničke niekoľkí vystupovali, ostatní sa s nimi mlčky lúčili. Bol spln, a tí muži, kým sedeli vo vlaku, ho mlčky obdivovali.
Zrazu som to pochopil: to, čo sa gúľa v kufríku, je kefka na zuby. Tí muži obdivujú spln aj preto, lebo ho vidia oknom bez mreží. Bola amnestia. Sú to prepustení mukli.
Pocítil som dojatie, o to väčšie, že aj môj otec (hoci ho chorého prepustili už v januári) spadal pod amnestiu.
V ten večer som napísal báseň, ktorá o rok vyšla v mojej prvej zbierke pod zašifrovaným názvom Večerný vozeň, a v roku 1962 v Almanachu Klubu čtenářů pod názvom Amnestovaní.
Zas bolo okno na vyklonenie po pás.
Zas bolo okno na padanie po zem...
*
Tohtoročné Krištáľové krídlo za literatúru a publicistiku je v dobrých rukách - dostal ho Vlado Franc za rozhlasovú reláciu Túto hudbu mám rád.
