Fica sú totiž jednoznačné.
Predseda strany Smer často opakuje, že „každá strana, ktorá prekročí päťpercentný prah, má právo zúčastniť sa na diskusii o zostavení novej vlády“. Jeho presvedčenie, že nie je správne a ani prípustné vylučovať parlamentnú stranu z povolebných rozhovorov, je natoľko principiálne, že z neho urobil výnimku iba raz. Pred dvoma týždňami vyhlásil, že ak vláda Mikuláša Dzurindu dokoná ekonomickú vlastizradu, tak „Smer prijme rozhodnutie nevstupovať so stranami, zodpovednými za tieto výpredaje a ožobráčenie Slovenska, do koaličných rozhovorov po nasledujúcich voľbách“. Robert Fico vtedy jasne definoval, kedy bude ekonomická vlastizrada dokonaná: „Dovŕšením tejto ekonomickej vlastizrady nie je privatizácia SPP, ale pripravovaná privatizácia rozvodných elektrických sietí, ktorá odovzdá do rúk zahraničných monopolov dovoz a distribúciu elektrickej energie.“ Na neprivatizácii troch rozvodných podnikov teda Ficovi záleží až tak, že ich privatizáciu považuje za dôvod, aby nerokoval o koalícii so stranami, ktoré ju zrealizovali. Na otázku, prečo mu na tom tak veľmi záleží, sú možné viaceré odpovede. Prvá znie: Predseda Smeru má politický záujem, aby si našiel dôvod, ktorým odmietne spoluprácu s vládnymi stranami. Druhou odpoveďou je, že privatizáciou rozvodných podnikov sa cíti ohrozená práve tá záujmová skupina, s ktorou je šéf Smeru spätý od počiatku tohto politického subjektu. Nedá sa prehliadnuť, že so závažným vyhlásením, že privatizácia rozvodných podnikov predstavuje „cielený útok na slovenskú energetiku“ a predovšetkým na jej jadrový segment, neoboznámil verejnosť žiadny energetický expert, ale predseda strany Smer.
