Obrazy a texty polepené na plotoch prázdnych pozemkov, vyrastajúce z chodníkov i z trávnikov pri nich. Krížom-krážom, v horizontále i vertikále. Sú na úrovni očí, ale aj dolu pri nohách. Strhnú pohľad, keď zdvihnete hlavu vysoko, sledujúc let lastovičky.
Nečítam klasicky. Už dávno ma nezaujíma, že na Slovensko prídu Alexandrovovci, že sa práve premieta Avatar či ďalšia upírska sága, že najvýhodnejšiu hypotéku dostanete... ozaj, kde? V každej banke. Nezaujímajú ma predvolebné plagáty s vyretušovanými tvárami a otrepanými sloganmi. Keď som však už čitateľkou z donútenia, čítam tie plagáty tak, aby som predsa len mala istý čitateľský zážitok a z neho vyplývajúce poznanie.
Vidím veľké, nadrozmerné hlavy politikov. Nehybné, spúšť fotoaparátu im umŕtvila úsmev, odrazu mi napadnú Hanákove Papierové hlavy. Vidím ich miesto nich - obrovské, guľaté, nakašírované.
Extrémistická strana si vycapila rasistický plagát, ale nikomu z neextrémistických osvietených strán nenapadlo tematizovať na predvolebnom plagáte antirasizmus, toleranciu, solidaritu. Stačia reči v televízore. Nik nenašiel odvahu obetovať svoju krásnu napudrovanú tvár v prospech neutrálneho, nie gýčového záberu, ktorý by vystihoval deklarované hodnoty.
Čo tak bilbord starobinca, rómskej triedy v škole v Zlatej Idke alebo záber do ordinácie obvodného lekára povedzme v Snine? Predstavte si to - nijaká tvár, iba logo strany a perfektná dokumentárna, nie inscenovaná sociálna fotka skvelého fotografa.
Donedávna som si myslela, že nevkus v rozmiestňovaní reklamných plôch v podobe asi desiatich ozrutných betónových valcov v hornej časti Námestia slobody je neprekonateľný. Ale dá sa ísť ešte ďalej. Stĺpy pouličného osvetlenia na úseku od bývalého kina Hviezda až k Prezidentskému palácu aj inde v centre oplotili nedávno akýmisi plechovými reklamnými ohrádkami.
