očovného života a flamenco.
V detstve mi o Rómoch vštepili aj inú predstavu. Prvým Rómom v mojom živote bol Gypsy Joe. Poznal som ho z televízie. Bol to profesionálny zápasník, ktorý vystupoval v USA a veľakrát aj v Japonsku. Bol veľmi húževnatý, v ringu sa správal násilnícky, ničil všetko, čo mu prišlo do cesty. Vtedy som ešte nevedel, že pro-wrestling je iba dobre nacvičená šou. Vystúpenia Gypsy Joea mi však vytvorili obraz o Cigánoch, a až oveľa neskôr som sa dozvedel, že Gypsy Joe nie je vôbec Róm, ale Portoričan.
Odkedy som prišiel na Slovensko, počúvam o problémoch, ktoré tu s Rómami sú. Doteraz som však mal všetko iba z druhej ruky, žiadna vlastná skúsenosť. Preto bolo pre mňa vzácnosťou navštíviť košické sídlisko Lunik IX, ktoré som doteraz poznal iba z televízie.
Som vraj prvý Japonec, ktorý ich navštívil. Keď som prišiel, prvé ma upútalo množstvo odpadu a porozbíjané okná na panelákoch. A potom sa ku mne začali trúsiť deti. Jedno, druhé, veľa detí. Bolo tam veľmi veľa detí! „Ujo, poznáte Jackieho Chana? A ujo, poznáte Bruca Leeho?“ Tušil som dopredu, že sa ma na nich budú pýtať. To sa mi stáva vždy a všade na svete. Vysvetlil som im: „Oni sú Číňania a ja som Japonec.“
„Jasné, rozumiem, ale ujo, viete sa tak pohybovať ako Jackie Chan? Takto...“ povedal jeden chlapec a ukázal ako.
Ja som mu na revanš predviedol, aký je rozdiel medzi čínskym kung fu a japonským karate. A vtedy sa strhla prehliadka talentov, chlapci začali predvádzať krkolomné akrobatické kúsky, bolo to ohromné. Potom ma pozvali do klubu, kde hrala hudobná skupina, v hľadisku bolo veľa detí a mládeže. Napadlo mi, že by sme si mohli spolu zatancovať, ale nikto sa ku mne nepridal. Boli hanbliví, ale videl som na nich, že by chceli komunikovať, len nevedia ako na to. Všimla si to jedna rómska vychovávateľka, ktorá povzbudila deti, nech sa pridajú. Dve najodvážnejšie hneď začali a potom sa osmelili aj ostatní. Poďakoval som sa vychovávateľke a ona mi s úsmevom odpovedala: „Nemáte za čo.“
