Prídu všetky tie kapely, duá aj sólisti, ktorí sa mi mihajú na bilbordoch pred očami. Ešte aj po tom, čo už sedím v práci a pozerám do textu, ktorý mám redigovať, ešte aj po tom, čo doma lúpem špargľu, krájam cibuľu, vymasťujem toastovač.
Vidím ich všade: plagáty s oblohou, tú použili viacerí. Modrá s obláčikmi-barančekmi ako na začiatku ďalšieho dielu Simpsonovcov, akurát, že spomedzi oblakov nevystupuje mestečko Springfield, ale Iveta Radičová a Ivan Mikloš. Inú oblohu – takú nebeskú modrú s bielym melírom – majú za hlavami Braňo Z(a)áhradník&co. Tento opotrebovaný spolok nám sľubuje, že vymení opotrebovaných politikov. Asi, že opotrebovaného Zahradníka nahradí čerstvý Záhradník. A Pavla Hagyariho švihák Paľo.
Smer stavil zväčša na boybandy. Zato Vladimír Mečiar stále vie, že sólo je sólo. Niečo ako Tom Jones. Na toho večne oddané fanúšičky kričia už takmer pol storočia – tiger, ukáž nám svoju hruď! A SNS nasadilo plagáty, že aby naše ženy neplakali... Panečku, aby sme sa z tých hesiel – my ľudia v električkách raz – nepos....
Možno stačí vydať sa na prechádzku do Hainburgu. Tu po týchto milých tvárach, heslách, či dokonca otvorených listoch obrovských rozmerov niet ani stopy. Ale všetko márne! Nemôžem si nespomenúť na príbeh autobusu MHD, ktorý sem chodí. Pamätám si, ako sa Dopravnému podniku nedarilo dohodnúť s Rakúšanmi, aby chodil až do Hainburgu a tak myslím, že asi necelý rok chodil len do Wolfsthalu.
