Sú veci, ktoré sa nahlas nehovoria. Niektoré preto, že sú neslušné. Iné preto, že by sme mohli porušiť tajomstvo alebo pokaziť radosť. Napríklad, keby sme deťom vyzvonili, že darčeky namiesto Ježiška nosia rodičia. Iné informácie sa nehovoria, lebo nahlas vyslovené by sa mohli vyplniť.
Nie je náhoda, že o takéto informácie nie je núdza na finančnom trhu. To preto, že na ňom sa informácie šíria rýchlosťou blesku medzi mnoho príjemcov. Ak by dajme tomu šéf veľkej banky verejne povedal „naša banka má problémy s likviditou, bankrot je neďaleko“, sporitelia by okamžite zareagovali. Vzali by banku útokom. Ihneď by začali vyberať vklady. Do večera by na prepážkach nezostalo jediné euro a banka by padla. Nebyť úprimnosti šéfa, banka by situáciu ustála. Slová, ktoré sa nikdy nemali vysloviť nahlas, sa stali skutočnosťou.
Je veľký rozdiel medzi ukladaním peňazí do banky a požičiavaním štátu? A je rozdiel medzi úprimnosťou šéfa banky a šéfov vlád?
