Pol roka po summite predsedu vlády s intelektuálskou obcou Slovenska sa konalo Jarné fórum 2002, pol roka po priznaní „blbej nálady“ na Slovensku sa predseda SDKÚ rozhodol „priznať farbu“. Podľa neho situácia na Slovensku nie je ani čierna, ani biela, a ak vraj niekto tvrdí, že sa vládna koalícia nemá čím chváliť, podľa premiéra sa nemá vraj ani za čo hanbiť. Paradoxom tohto protikladného postoja je, že obe jeho časti sú nepravdivé - vláda sa má aj čím pochváliť a má sa za čo aj hanbiť. Napokon, Dzurindove percentuálne odhady plnenia bodov predvolebnej zmluvy s občanmi (dvojnásobné platy, výstavba bytov, zníženie nezamestnanosti, zvýšenie dôchodkov, zníženie daní, boj so zločinom…) sú možno pre neho samého aj dôvodom na čiastočnú spokojnosť - či je však jeho čiastočná spokojnosť aj prevládajúcou spokojnosťou na Slovensku, je veľmi otázne, čosi naznačujú aj prieskumy volebných preferencií.
Slová uznania si zaslúži „civilizačný“ posun smerom do západnej Európy, bližšie k organizáciám EÚ a NATO - a to aj na základe kvalitatívnej odlišnosti vládnej koalície pri vnímaní a presadzovaní demokratických pravidiel hry a zaujatia zásadných postojov v čase globálnych či nadregionálnych konfliktov. Byť však spokojný s nevyriešením káuz z predchádzajúceho obdobia (pričom dnešné vládne zoskupenie vytvorilo nové, vlastné devínbanky, porovnateľné najmä z hľadiska korupčnosti či straníckeho rozparcelovania krajiny s predchádzajúcou vládnou garnitúrou), s mizerným postupom pri reformách zdravotníctva, školstva a verejnej správy, o dôchodkovej reforme ani nehovoriac, sa jednoducho nedá.
