„Zohavené ľudské telá v koncentračných táboroch", „tvár zohavená po výsluchu", „páchať na civilistoch ohavnosti a zverstvá" - v týchto prípadoch vnímame ohavnosť ako neúnosnú mieru škaredosti, deformácie, poškodenia v dôsledku krajne neľudského zaobchádzania s človekom.
To krajne neľudské zaobchádzanie je, samozrejme, vždy včlenené v istom spoločenskom a historickom kontexte, dochádza k nemu v mene istých cieľov a presadzovania istých záujmov, a tak logicky môže byť interpretované minimálne dvojako - odsudzujúco alebo zdôvodňujúco, teda aj ospravedlňujúco.
Nemusíme ísť veľmi ďaleko do dejín, aby sme našli príklady, keď aj morálne autority zdôvodňovali a obhajovali krajné ohavnosti, ktoré nútili človeka odvracať pohľad a napínali žalúdok.
Možno by bolo dobré mať na pamäti túto ambivalenciu slova „ohavnosť" aj vzhľadom na biblický kontext, ktorý často z nevedomosti, často úmyselne býva v súčasnosti používaný ako argument na odsudok i rozsudok vyjadrený v spojení „takáto sexualita je ohavnosť".
V Starom zákone, najmä v knihe Levitikus - zbierke starých i novších zákonov a predpisov, z ktorých mnohé pochádzajú ešte z čias putovania Izraelitov po púšti, sa slovo ohavnosť viackrát spomína. Jednak v súvislosti so „zakázanými" sexuálnymi praktikami, jednak so „zakázanými" obetami a jedlami. Pokiaľ ide o sexuálne praktiky, v biblickom kontexte ich „zákaz" nesúvisí so sexualitou samou osebe, ale s modloslužbou. Zákaz bol namierený proti rituálom na oslavu bohyne plodnosti Ištar, išlo teda o ochranu monoteizmu. Ohavný pre biblickú vieru monoteizmu bol teda aj heterosexuálny sex, ak sa konal na počesť tejto bohyne v pohanských svätyniach.
