Vedie to k pocitu nadradenosti k predchádzajúcim generáciám, v širšom dôsledku k povýšeneckému a výsmešnému pohľadu na vlastné dejiny, jazyk a literatúru.
Komické na tom je, že z hľadiska relativity každá doba bola progresívna, a že teda všetky epochy boli moderné v porovnaní s tým, čo bolo predtým.
Zároveň to znamená, že každá doba skôr či neskôr sa stala smiešnou a naivnou v plynutí času a z pohľadu budúcich generácií. Čas plesne bičom a na celej našej megalomanskej a zakomplexovanej modernosti sa malé deti ušúľajú a popukajú od smiechu.
Ak človek upozorní na rešpektovanie a nemennosť základných ľudských hodnôt, výrastkovia, nevidiaci, čo sa deje dva centimetre od ich nosa, označia ho za konzervatívneho staromila alebo deduška, ktorý v predpojatosti a z nepochopenia stupídnych trendov a „stajlov" šíri katastrofické a apokalyptické vízie.
Strach z takéhoto výsmechu zo strany „modernistov" zväzuje ruky pedagógom, recenzentom, teológom, sociológom, literárnym kritikom a jazykovedcom, ktorí namiesto vážneho varovania, aby ich neobvinili zo smrteľných hriechov, teda z pátosu, kazateľstva a moralizovania, radšej podliezajú a podlizujú sa arogantným sopľošom. Tak strácame sebaúctu ako národ či spoločnosť, ktorá v rozbitom zrkadle nemôže zazrieť vlastnú tvár.
