Potrebovali by sme nového Winstona Churchilla, máme však len Angelu Merkelovú.
Dokáže ma niekto zbaviť europesimizmu? Som deprimovaný zo stavu európskeho projektu, ako som nebol už celé desaťročia. Eurozóna je v smrteľnom ohrození. Európska zahraničná politika sa pohybuje tempom opitého slimáka. Moc sa presúva do Ázie. Historické motory európskej integrácie sú bezradné alebo sa zadrhli. Európski lídri sa venujú tomu, ako premiestniť ležadlá na Titaniku, a popri tom poúčajú zvyšok sveta, ako kormidlovať zaoceánsku loď.
Život je inde
Kríza eurozóny je ešte len na začiatku. Finančné trhy sa nedali presvedčiť mamuťou sumou EÚ na pomoc Grécku a jediné, čo nimi pohlo, bola pripravenosť Európskej centrálnej banky nakupovať európske vládne dlhopisy - lenže aj tak si budú grécka a portugalská vláda požičiavať oveľa drahšie ako nemecká. Jeden z významných ekonomických stratégov mi povedal, že vidí dve možnosti: buď sa eurozóna posunie smerom k fiškálnej únii za cenu straty suverenity členských štátov a drastických škrtov v rozpočtoch, alebo niektoré slabšie štáty skrachujú - či už vo vnútri eurozóny, alebo po tom, čo z nej odídu. V tom okamihu začne kapitál utekať zo slabších krajín do tých silnejších, čo znamená preč z eurozóny (alebo vo vnútri eurozóny do Nemecka).
Domáca a medzinárodná politika je na tom biedne. Napätie v spoločnosti vo vnútri európskych štátov bude rásť a rásť bude aj napätie medzi samotnými štátmi. V tom najlepšom prípade, ak znovu zafunguje starý princíp „výzvy a zodpovednosti", bude Európa na dlhé roky zavalená vlastnými ekonomickými a finančnými problémami. Zároveň aj vychádzajúce veľmoci 21. storočia - od USA po Čínu, Brazíliu a Rusko - sa už dlhšie dívajú na ambíciu EÚ byť jedným z hlavných hráčov na svetovom ihrisku s dešpektom. Aj ten chabý výsledok na minuloročnom summite v Kodani o klimatických zmenách - téma, v ktorej mala Európa dominovať -, ktorý sa nakoniec podarilo dosiahnuť, sa dosiahol vďaka dohode medzi USA, Čínou, Indiou, Južnou Afrikou a Brazíliou. Európu ani len nevpustili do miestnosti.
Ani kodanský budíček však nedokázal Európu prebudiť. Dvoch predstaviteľov Európskej únie, ktorí ju majú reprezentovať na svetovej scéne, mimo Európy prakticky nikto nepozná. Na nedávnej konferencii v Oxforde zahraničný komentátor The New York Times Thomas Friedman poznamenal, že on by prezidenta Európskej rady nespoznal, „ani keby mi sedel na kolenách". Šéfka EÚ pre zahraničnú politiku Catherine Ashtonová sa možno vyvinie na efektívnu bruselskú úradníčku, ale keď hovoríte s ľuďmi z Bruselu, pochopíte, aká ťažká bude úloha vybudovať európsku diplomaciu.
Peking, Moskva, Dillí a Washington nebudú na Európsku úniu čakať, pretože medzitým už je „život inde". Spojené štáty Baracka Obamu sú zamestnané vlastnými domácimi úlohami a tiež Blízkym východom a Čínou.
Nový britský premiér si síce vyslúžil telefonát od amerického prezidenta s odkazom na „osobitné vzťahy", ale voči starému kontinentu Barack Obama nepociťuje nijakú sentimentalitu. Jeho otázka smerom k Európe znie: „Čo pre nás dnes môžete urobiť?" Nová geometria mocenských siločiar sa dá popísať akronymami BASIC (Brazília, Južná Afrika, India, Čína), BRIC (Brazília, Rusko, India, Čína) a IBSA (India, Brazília, Južná Afrika). Niektoré z nich len predpokladajú budúci vývoj, ktorý nemusí nastať, ale v geopolitike - podobne ako na finančných trhoch - je už samotný predpoklad súčasťou reality.
