Dvadsiaty druhý máj ukázal, aké správne a dôležité bolo rozhodnutie zorganizovať historicky prvý Dúhový pride. Vyjadrujem uznanie organizátorom, ktorí odviedli výbornú prácu a prejavili mimoriadnu odvahu.
Sklonená polícia
V sobotu ráno som uvažoval, či sa Bratislava ukáže ako tolerantné a moderné veľkomesto, alebo ako spiatočnícka a nenávistná provinčná diera. Keď som kráčal na Hviezdoslavovo námestie, myslel som na slovenského herca Michala Dočolomanského, na oravského básnika a svetového diplomata Tea Florina, na scénografa Aleša Votavu a na ďalších výnimočných mužov, ktorí sa tohto dňa nedožili. Bez týchto kreatívnych pánov by slovenská kultúra bola oveľa nudnejšia a moje vnímanie umenia omnoho chudobnejšie. Venoval som im svoju krátku reč.
Počas môjho príhovoru nastala napravo od tribúny panika. Neonacistom sa podarilo vhodiť do prostriedku davu slzotvorný plyn.
Ten som počas popoludnia videl mnohokrát. A nemyslím v nádobe, ale v akcii medzi ľuďmi. Slzák nie je hračka ani zábavná pyrotechnika, ale hnus, ktorý aj na polhodinu človeka vyradí zo života, dusí a oslepuje. No trvalo mimoriadne dlho, kým konečne prvého skína zatkli, nie iba pokarhali. Europoslankyňu neonacisti zahádzali kameňmi, no slovenskí policajti sa tvárili, akoby im pán minister išiel znova dať metály a prémie: ticho a pokorne. Napokon sa pochod mestom musel zrušiť. Polícia SR sa sklonila pred fašistami!
Nenávistní spiatočníci
Bizarne na mňa pôsobili aj skupinky náboženských fanatikov alebo čo to vlastne bolo. Jeden držal v ruke Bibliu, iný ruženec, sácali do ľudí a vrieskali na nich: „Sodomisti! Pedofili! Perverzáci!" Ich heslom bolo: „Homosexualita nie je názor!" - akoby niekto na pódiu tvrdil čosi také.
