Sloboda je (alebo nie je) vo vnútri človeka, formuje ho a stimuluje, a podľa toho obvykle vyzerá aj jeho okolie. Inštitúcie slobody, teda demokratické inštitúcie, nezaručujú zrod a trvanie slobodného človeka. Práve preto, že je to naopak. Sloboda je vzácnosť, „diamant v hrudi", nezískava sa ľahko. Čím ťažšie sa získava, tým viac si ju vážime. Ako zlato, ako diamanty. A vieme aj, ako je to s darmi - ľahko prišlo, ľahko pošlo. Darovanú slobodu si ceníme málokedy.
Príbeh o prvom verejnom vystúpení gejov a lesbičiek v Bratislave má v sebe dva dôležité leitmotívy - jednu líniu tvorí odvaha k slobode a úsmev, druhou líniou sú metastázy obyčajného fašizmu a zbabelosť.
Mačkin úsmev
S avizovaním Dúhového pochodu v médiách na internete a na plagátoch sa rovnakou cestou a s oveľa väčšou intenzitou nabudili a zaktivizovali nielen obvyklí fašistoidní jednotlivci, ale aj skupiny či hnutia, podporené vystúpeniami niektorých mužov z verejnej politiky a z niektorých médií. Ich vyhrážky boli často veľmi osobné, adresné a reálne. O tom by mohli veľa rozprávať organizátori aj účinkujúci. Skúsenosti z uplynulých rokov ukazovali, že vyjsť do slovenského verejného priestoru s dúhovou zástavou a nárokovať si navyše rovnosť občanov pred zákonom a podľa ústavy je nielen skľučujúcim, ale dokonca život ohrozujúcim aktom.
Bojovného geja poznám z Parkerových detektívnych románov, inak som to šťastie alebo nešťastie nemala. Čo isteže neplatí všeobecne. Agresívnych študentov, výtvarníkov, hercov, umelcov je zanedbateľné percento. Okrem toho bývajú opití na mol a následne fyzických aktov neschopní. Absencia uvedenej agresivity je šťastím pre fašistoidných útočníkov, šťastím pre spoločnosť.
O čo je menej agresivity či lepšie povedané fyzickej bojovnosti, o to väčšiu odvahu akákoľvek občiansky nerovná menšina musí preukázať. Úsmev, tanec, hudba, natiahnutá ruka, objatie, slovo - nič z toho neoslovuje, bohužiaľ, tých, ktorí psychopaticky a nutkavo prekračujú limity a podrobia sa len silnejšiemu od seba.
Pódium a parkový priestor naokolo, zaplnený ľuďmi a chránený pred útokmi na obvode policajnými nindžami, pripomínal geto a tak ako v Terezíne, tak ako v Novákoch sa ľudia dokázali usmievať, tancovať a spievať. Ale to bola jediná podobnosť: vyše polovice účastníkov boli rozmanití heterosexuálni podporovatelia, rodičia s deťmi, mnoho usmiatych starých ľudí a rozveselených bezdomovcov. Nikto sa nepoddal, nikto sa nedal zahnať do geta, nikto nejavil strach a kto ho mal, hrdinsky ho tajil. Úsmevná odvaha k slobode a rovnosti sa vznášala povetrím ako mačkin úsmev v Alicinej krajine zázrakov.
