Uvažovanie o autorovi literárneho, konkrétne epického diela podlieha historickým premenám a vyznačuje sa množstvom protirečivých názorov, medzi ktorými nechýba ani teória o „smrti autora" (Roland Barthes). Aj táto bohatá rôznorodosť postojov nasvedčuje tomu, že problém autorstva je živý a bude i naďalej priťahovať pozornosť.
Jednou z otázok by mohlo byť aj to, či autorom, resp. spisovateľom je ten, kto má najviac citu. Ani pri najintenzívnejšej empatii sa nedá predpokladať, že by spisovateľ, ak uvedieme elementárne porovnanie, disponoval väčším citom a hlbším prienikom emotívnej traumy ako matka, ktorej náhle zomrie dieťa.
Je spisovateľom - tak by mohla znieť ďalšia otázka - ten, kto má najväčší zmysel pre humor? Aj to sa dá ľahko vyvrátiť, keď si spomenieme na rozprávania ľudí, o ktorých si myslíme, že ich humor je mimoriadny, ba neprekonateľný.
Ani na otázku, či je spisovateľom ten, kto má najväčšiu fantáziu, sa nedá odpovedať pozitívne. Tak by sme mohli pokračovať. Kto je teda spisovateľ? Podľa môjho názoru je spisovateľom tvorca, ktorý vie preraziť bytostnú, ťažkú, ostrú bariéru medzi látkovou skutočnosťou a textom.
Jednou z ciest, ako dosiahnuť tento cieľ, je schopnosť autora umiestňovať podstatné veci na okraj alebo do pozadia a veci druhoradé do centra a popredia. Takýto postup nie je nezáväznou hrou s čitateľom. Vyplýva zo znakového, slovného stvárňovania sveta, z toho, čo nazývame literárnou fikciou. Umelecký text sa potom javí ako výtvor, ktorý autor postavil na hlavu. Úlohou múzického čitateľa je obrátiť takýto text z hlavy na nohy a ustavične ho dotvárať.