My, Maďari a Slováci, sa neraz sťažujeme na to, že nás veľký svet nechápe. Našich spisovateľov zriedkakedy prekladajú do svetových jazykov, na známych festivaloch premietajú málo maďarských (slovenských) filmov, našich odborníkov nepozývajú často na konferencie veľkých univerzít.
V uplynulých mesiacoch ma navštívili viacerí zahraniční novinári a pýtali sa, čo je podstatou konfliktu, ktorý sa odohráva medzi Budapešťou a Bratislavou.
Tak sa zdá, že na chvíľku sme sa znovu priblížili k stredobodu záujmu, ale už akosi pochybujem o tom, že západný čitateľ bude spokojný, keď sa nejako prehryzie článkami o slovenskomaďarskom konflikte. Lebo o čom vlastne môžu hovoriť tieto články?
Novinári napíšu, že istý maďarský aristokrat menom svätý Štefan povedal istému slovanskému aristokratovi menom Svätopluk, že choďte trochu ďalej, lebo my sme teraz dorazili z Ázie a potrebujeme miesto. O niekoľko sto rokov neskoršie zas niekto povedal, že toto je Uhorské kráľovstvo, a iný zas, že je Maďarské. Neskoršie sa istý Hu〜nyady opýtal iného Huňadyho, že, priateľu, však nie si Maďar? Na čo ten druhý odpovedal, že to veru neviem, ale že nie som Slovák, to je isté. Lebo v tom čase ešte nehrali monopoly Akej si národnosti. Neskôr sa Štúr a Kossuth poškriepili, Janko Kráľ mal však rád Maďarov, ale darmo, lebo o pár rokov zavreli Maticu slovenskú, za čo neskôr pripojili Žitný ostrov k Československu, ale v roku 1938 prišlo veľké maďarské Všetko naspäť!, čo trvalo do roku 1945, lebo vtedy zas prišlo slovenské Všetko naspäť! A medzitým desaťtisíce obyvateľov s batohom na chrbte putovalo odtiaľto tam, a potom odtiaľ naspäť. No a teraz prebieha volebná hra Kto si, čo si, malý Maďar?, kde každý hráč dostane dve karty: jednu ficovskú a jednu orbánovskú. A vyhrá ten, kto najrýchlejšie odhodí obidve.
