Najnovšie víťazstvo pravice v Maďarsku sa podobá víťazstvu štátostrany v krajinách tretieho sveta. Nemajú naňho úspechy ľavice u nás, nemal naň ani nebohý Lech Kaczyński či dnes miznúci Vladimír Mečiar, keď bol v najlepších rokoch. Lepší výsledok urobil možno len Turkmenbaši a kedysi Argentínčanmi milovaný Perón.
Tvrdý protiúder
Nič lepšie ako stmeľovať národ na princípe krvi a pôdy, bezpečia kmeňa v nepriateľskom svete a dedinskej morálky, kvíliacej pod jarmom veľkokapitálu, sa etnopodnikateľom v časoch skúšok a kríz ako teraz v Maďarsku a u nás ani neoplatí. Rudolf Chmel v najnovšej knihe, tento kmeňový princíp v slovenskom prípade pomenúva príznačne ako slovenský komplex. Keď k tomu pridáme krízu, ktorá zvyčajne vynáša fašizoidné kruhy do parlamentu, etnokomplexov je plný dunajský bazén.
V povolebnej situácii, aká nastala v Budapešti, nesmie politika zodpovedného a osvieteného suseda stáť na kmeňových pudoch. To by však Slovensko nemohlo byť krajinou politikov, čo sa tak neomylne ženú za obranami národa a jazyka. Premiér jačí ako kávou obliata pipina z Eurovey, že mu peštianski džentríci kazia autoritu u domácich maďarských bírešov. Inak demokraticky zvolený vodca zvoláva bezpečnostné rady, parlamentom vykoval vzdorzákon, pripravuje sa „na veľmi tvrdý protiúder".
Opoziční lídri sa utiekajú k jednaniam po európsky, akoby ozaj o niečo išlo. Ich mentálny skrat je však vlastne taký istý. Menšie strany etnicky čistých rodákov sa pretekajú v obrane národa ako povestní opití uhorskí patrioti v Kalinčiakovej Reštaurácii. Vo filme Zemianska česť týchto sedmoslivkárov komicky stelesnil, isto nie náhodou, Ondrej Jariabek.
Títo politici majú vždy v zálohe právnych vševedkov z desiatok vysokých škôl práva po celej krajine, ktorí vysvetlia, prečo je akcia suseda ohrozením zvrchovanosti nášho záhumienka. Už aj istému primitívnemu politickému milionárovi a asistujúcej bývalej učiteľke z Kysúc v tejto kanonáde gumipušiek na hlinené hrnce došli sliny. Nenapadlo všetkým, že ide o tú istú logiku krvi a pôdy, akú používajú stredoeurópski fašisti? Prečo nám tragikomický symbolizmus zákona z pera milovníkov turulov v Panónii vlastne škodí?
Vec krvi
Ako pripomína Ľubomír Lipták, vedúca niť slovenských dejín je vďaka slovenským historikom a intelektuálom definovaná ako „boj o prežitie". V jeho zdôvodňovaní sa spojili mýty o odvekom útlaku, o národe nie ako o voľbe, ale „veci krvi", o všemocnom a na všetko oprávnenom štáte, o kolektívnych vinách i kolektívnych právach na odplatu. Nie divu, že bez ohľadu na politické tričko je s takouto mentálnou výbavou elít ťažké budovať tolerantnú a modernú spoločnosť.
Čakať, že táto elita začne napríklad zajtra s čítaním útlej knižky už spomínaného Rudolfa Chmela o slovenskom komplexe, je ako čakať, že Matica príde s iniciatívou za zástoj homosexuálov a lesbičiek v národných dejinách a spoločnosti. Kto v tomto nekrofilnom panoptiku - spomeňme nedávne zákony o otcoch národa, gýčové jazdecké sochy mýtických veľmožov či bronzového giganta v ušianke pri Dunaji - ešte myslí na tolerantnú budúcnosť?
Spoločný výklad dvoch nacionalizmov, o aký sa tu roky pokúšajú intelektuálne menej zdatní spoločenskí vedci a usmievaví historici vo funkciách podpredsedov vlád, neexistuje. Dajú sa však vytesniť nacionalisti a používanie etnickej výlučnosti v politickom jazyku.
