Pred mesiacom som na tomto mieste pripomenul, že v Argentíne aj Uruguaji súdia predstaviteľov vojenských diktatúr (Argentína: 1976 až 1983; Uruguaj 1973 až 1976.) Súdia iba tých, čo ešte žijú.
Vysokého veku na slobode sa dožili aj preto, lebo ich chránili amnestie „prechodných vlád", ktoré nastúpili po diktatúrach. Sú starí, mnohoročné tresty si odpykajú iba sčasti, ale aj tak: verejnosť v oboch krajinách prijala rozsudky so zadosťučinením.
Zopár známych (ale aj anonymov) zareagovalo: Vraj prečo som to práve teraz..? Nuž: preto, lebo tie procesy sú aktuálne. Preto, lebo o ich pozadí v našich končinách veľa nevieme, hoci tí plukovníci vysypali desaťtisíce politických protivníkov do Atlantiku.
Preto, že istý bodrý skeptik (originálny básnik, skvelý prekladateľ, vyhranený publicista) mi dal pred časom mocný impulz. Akomak zádrapčivo mi vytkol, že udalosti, o ktorých píšem, selektujem „príliš zľava".
Keď som sa spýtal, čo to znamená „príliš zľava", rozdiskutovali sme niekoľko tém. Aj tú o utajených zločinoch diktátorov. Spýtal sa ma, či si nevymýšľam. Ja som opáčil, prečo on, srdnatý intelektuál, o tom nevie. Veď na webe nájdeme takmer všetko. O zločinoch argentínskej junty pod heslami: „guerra sucia" či „dirty war".
