Na koncerte KISS som bol dvakrát v živote, keď hrali v Tokiu. Prvýkrát v roku 1977, druhýkrát v roku 1997, a keby som to tento rok nebol prepásol, mohol som povedať, že chodím na KISS pravidelne, takmer každých dvadsať rokov. V apríli 1977 som mal ešte len dvanásť. Mama bola proti tomu, aby som išiel na koncert, nakoniec však poprosila príbuzných a tí ma vzali so sebou. KISS vystúpili v ‚Nippon Budokan‘. Je to aréna na súťaže bojových umení (džudo, karate a ďalšie), ale v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch bola často dejiskom obrovských rockových koncertov. Má kapacitu okolo pätnásťtisíc ľudí. Môj prvý koncert KISS si pamätám veľmi presne. V tých časoch ešte japonské publikum nevedelo, ako si to užívať. Väčšina divákov disciplinovane sedela. Odrazu sa však jedna mladá žena postavila a v rytme hudby sa vlnila, na čo ju ostatní začali umravňovať: „Nevidíme, sadni si!“ Tiež som si hovoril, že je nevychovaná.
Môj druhý koncert skupiny KISS bol na obrovskom krytom bejzbalovom štadióne ‚Tokyo Dome‘. Po dvadsiatich rokoch už japonské publikum vedelo, ako to má na rockovom koncerte vyzerať. Aj ja som s kamarátom stál a nadšene sme hltali to úchvatné divadlo. Neuniklo mi, že dvaja z pôvodných členov skupiny - Peter Criss (bicie) a Ace Frehley (gitara) akoby rokmi strácali dych.
