Dnes už klasik Mika Waltari večeral raz u svojho vydavateľa. Výborné jedlá mohol zapíjať len vodou - hostiteľ bol militantný abstinent. I rozhodol sa tvorca populárneho Egypťana Sinuheta, že si koňak-dva na dobrú noc dá spiatočnou cestou. Domáci pán však pridobre poznal svojich literátov a zveril ho cvičenému psisku menom Vlk. Keď slávny autor zamieril do kaviarne, pes vyceril zuby a výhražne zavrčal. Ten večer šiel Waltari voľky-nevoľky späť triezvy.
Nápad starého lišiaka by sa dal veľmi dobre využiť aj v politike. Treba len vyšľachtiť špeciálny druh psa-senzibila, čo by pri dnešnom stave vedy od zoológie po politológiu nemal byť problém. Každý vrcholový politik by hneď po prísahe jedného z nich vyfasoval, a ten by sa od neho po celé volebné obdobie nehol. Aká by to bola úľava, keby verní strážcovia s vycerenými zubami bránili poslancom i členom vlády vytresnúť nejakú perlu ducha či predložiť mimoriadne hlúpy návrh! (Aj keď neviem, či by štandardný Canis politicus SK zvládal aj korupciu.) Nová služobná psia rasa by sa v duchu najlepšej tradície mohla nazývať hoci politruk.
Kým ho nemáme, mohol by za neho prípadne zaskočiť legendárny hafan pani ministerky Tomanovej. Človeka, ktorý vymyslel a pustil na bilbordy či letáky hysterický výkrik strachu pred „pravicovým zlepencom", rozhodne by mal aspoň dodatočne uhryznúť - nie do lýtka, ale rovno do ľavej šunky. Nie, že by som si o onom „zlepenci" bohviečo myslel, len spolu s Vinetouom neznášam kvíliacich hrdinov.
