Vyhľadávanými kontaktnými osobami v rómskych osadách sú v prípade rôznych kríz a pohrôm najčastejšie tí, ktorí majú život v rómskej osade pod kontrolou: úžerníci. Pôsobia na ľudí dôveryhodnejšie ako ostatní obyvatelia osád. Často s nimi spolupracujú aj starostovia obcí bez toho, aby vedeli, s kým majú v skutočnosti do činenia.
Vydieraní Rómovia jednoducho (podľa úžerníkov) nemajú nárok, lebo sú dlžní. A dlžobu treba splácať. Donekonečna. Ak štát v núdzi pomôže, úžerník sa pomoci zmocní a chudákovi ju predá alebo opäť zapíše ako dlh.
Z tohto kolotoča sa človek len tak ľahko nevymotá. Najmä, ak je zdieračovi čo aj nevedome na pomoci štát. Represívne zložky štátu sa boja zasiahnuť v pravý čas na pravom mieste. Zrejme sa obávajú reakcií našich aj zahraničných organizácií, ktoré strážia dodržiavanie ľudských práv.
Dovolím si pripomenúť situáciu, ktorá nastala pred vyše šiestimi rokmi, keď sa vďaka Kaníkovým reformám rapídne znížili sociálne dávky: na to si iste všetci spomenú - rabovanie, vzbury.
Vtedy však polícia zasiahla, urobila poriadok a život išiel ďalej. Presne tak, ako mal. Jediným výdobytkom boli ušetrené peniaze na dávkach a možnosť pre nezamestnaných privyrábať si formou verejnoprospešných prác. Kvalita života Rómov v osadách sa však vôbec nezmenila. Dva dni po sociálke hojno a potom...
Osada zostala osadou
Jedným zo základných problémov je nevedomosť tých, ktorí takzvanú rómsku problematiku riešia. Nazeranie na inú kultúru perspektívou kultúry vlastnej vyrába problémy ešte väčšie.
Kultúra rómskej osady má veľa prienikov s takzvanou kultúrou chudoby, ktorú presne popísal Oscar Lewis ešte v šesťdesiatych rokoch 20. storočia.
Adaptácia na podmienky života v absolútnom nedostatku spôsobuje, že chudobní volia životné stratégie, ktoré sú z pohľadu bežného človeka nelogické: nedôvera k štátnym organizáciám, absencia dlhodobého plánovania, veľký počet detí - to všetko sú len niektoré zo znakov kultúry chudoby, jasne pozorovateľné aj u príslušníkov kultúry rómskej osady.
