Je zopár takých ľudí, pri ktorých sa nemôžete pomýliť. Ktorí sa, napriek omylom, zakopnutiam, premenám, nemýlia. Pretože idú celý život podľa svojho vnútorného kompasu. Niekedy sú na chvoste, ale keď sa doba otočí, ocitnú sa na jej čele.
Čítam si jeho dávnu knihu Tarantule, z ktorej je aj názov tohto písania: „teď, když už máš život za sebou, / proč to nezkusit znovu?" Bob Dylan napriek biologickým zákonom ešte stále nemá svoj život za sebou.
Prečo to robí? pýtajú sa možno nechápavci. Prečo sa už desaťročia terigá po svete, až nakoniec musel zablúdiť aj do Bratislavy? Čo ho to ženie, aká naliehavosť stále skladať nové pesničky, zápasiť so svojím hlasom, ktorý je ako stokrát prekopírovaný na xeroxe, písať nové a nové slová, keď už všetko povedal? A povedal to tak, že to celé generácie nielen počuli, ale aj počúvali.
Keby mala hudba steny a múry ako architektúra, z pesničiek Boba Dylana by dnes už povstalo obrovské mesto. Mohlo by sa volať Dylanopolis. Pesničky, našťastie, majú vzdušnú dušu a sú takmer neviditeľné. Mám doma stovky dylanoviek. Na cédečkach, na predpotopných platniach, na kazetách, v notách i knižkách.
Prekladatelia robia, čo môžu, čírosť Dylanových textov sa vzpiera akémukoľvek pretlmočeniu. Tak ako on. Nepatrí do nijakej generácie - on sám je svoja generácia. Nesleduje nijaké trendy - vytvára ich. Kašle na verejnú mienku, formuje ju.
