S pobavením i s pôžitkom môžeme sledovať, ako sa v hovorovej reči a v slangu, teda mimo spisovnej oblasti, priam klaunovsky žongluje s rozmanitými deformáciami jazykových prostriedkov zo starších období. Sami používatelia tieto deformanty neberú vážne, ironizujú nimi, zveličujú, vkladajú nimi do svojich vyjadrení expresivitu.
Podľa vzoru panovníckych mien utvoril ktosi na internete vtipné meno Robert Samoprvý. V minulosti bolo používanie vymedzovacieho zámena „samý" pred radovou číslovkou prvý (ale aj druhý, tretí) bežné na vyjadrenie najväčšej, krajnej miery vlastnosti. „Samí prví občania mesta" boli tí v popredí, najdôležitejší, najbohatší, najznámejší atď. Boli jednoducho v niečom výlučne jediní, niečím výlučne jedineční, boli „naj".
Zo zámena sa potom utvorila predpona „samo-", používaná trocha zriedkavejšie. V starých dokladoch, napríklad v mestskej kronike z roku 1863, môžeme o istom vzdelancovi čítať: „... v nedeľnej škole samoprvý sa vždy nachodí..." Doklady sa nájdu aj u Dobšinského a Zátureckého, a dokonca aj v publicistike zo začiatku 70. rokov 20. storočia. V Dodatkoch Slovníka slovenského jazyka zo 60. rokov sa uvádza aj príslovka „samoprvo".
