So slovom poriadok je to na Slovensku ťažké. V politike totiž akoby malo úplne opačný zmysel než v domácnosti a poriadok tu robí úplne iná partia, než by sme čakali.
Robiť poriadok, teda upratovať, je pre niekoho neuveriteľne otravná činnosť a pre iného relax. Záleží väčšinou na okolnostiach. Ale keď príde na používanie pojmu poriadok v slovenskej politike, bez ohľadu na okolnosti zrazu čosi nesedí, a to veľmi intenzívne a vytrvalo.
Poriadok je sémanticky pomerne bohaté slovo, a to aj preto, že slovenčina doň ukryla viacero významov. Pri politickom diskurze osobitne zamrzí, že slovenčina nemá samostatný výraz na to, čomu v angličtine hovoria order a napríklad v češtine řád. Teda „poriadok", ale nie v zmysle povysávanej podlahy, utretého prachu a uložených kníh, ale v zmysle spoločenského poriadku.
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou
Poriadok ako poslušnosť
Možno aj preto má slovenská politická a spoločenská debata taký problém s pojmom poriadok. Poriadok (nie v zmysle „order", ale skôr v zmysle „poslušnosť") za normálnych okolností patrí do základnej výbavy politikov, ktorých môžeme označiť za zástancov silnej ruky štátu. Dôraz na „poriadok" je už od tridsiatych rokov minulého storočia neodmysliteľne spojený s národným socializmom, nemeckým aj akýmkoľvek iným.
Aj komunisti velebili „pokoj a poriadok", pretože medzi národným (nacisti) a internacionálnym socializmom (komunisti) v mnohých veciach, napríklad v zotročovaní ľudí, nebol takmer nijaký rozdiel.
Nie je náhoda, že na Slovensku stelesňoval naplnenie túžby veľkej časti verejnosti po poriadku v 90. rokoch Vladimír Mečiar. A náhodou určite nebude ani predvolebný klip Roberta Fica z roku 2002, v ktorom predstavuje prací prášok „majster Poriadok", ktorého mal byť podľa vzoru marketingového Mr. Proppera zrejme stelesnením.
Fico sa snažil, možno vedome a možno len inštinktívne, hovoriť rečou veľkej časti spoločnosti, ktorá má sklon neveriť vo vlastné sily, ale spoliehať sa na silnú ruku štátu (nielen v ekonomickom zmysle).
Je to obrovský paradox, pretože v skutočnosti je Fico - tak ako pred ním iný zaklínač „poriadku" Mečiar - nositeľom príšerného neporiadku. Ním nastoľovaný „poriadok" sa redukuje výhradne na šírenie pocitu, že mať vlastnú predstavu o poctivosti, správnosti či spravodlivosti (a teda byť neposlušný) sa naozaj neoplatí.
