Konečne! vzdychli si s úľavou Slováci. Bol najvyšší čas. Pravda, máme už stáročia v zálohe sitnianskych rytierov, ktorí sa, keď nám bude zle či nebodaj až najhoršie, vraj zobudia zo spánku a pribehnú na pomoc.
Hovorím „vraj", lebo v doterajšom priebehu našich dejín sa títo rytieri ukázali ako absolútne nespoľahliví. Vari nám bolo málokedy zle? Neraz nám bolo už aj najhoršie, a po nich ani stopy.
Kde boli napríklad v roku 1919, keď sa po slovenskej vlasti preháňali boľševici Bélu Kuna? A čo robili po Viedenskej arbitráži v roku 1939, keď slovenskú pôdu zaberali maďarskí vojaci a úradníci?
Neviem sa ubrániť podozreniu, že ako uhorskí občania nevzali sitnianski rytieri v svojom hlbokom spánku Trianon vôbec na vedomie a v boji proti maďarským okupantom sa s nimi nedá rátať.
Dnes si našťastie už môžeme povedať: čo tam po nich. Je tu predsa prvý a zatiaľ aj posledný slovenský kráľ Svätopluk, a nesedí s pohárom medoviny v krčme pod Hradom, ale so vztýčeným mečom na vzpínajúcom sa koni priamo na Hrade. Vidieť, že sa obaja už nevedia dočkať, kedy sa budú môcť pustiť do boja s hnusnými šikmookými mužmi na chlpatých koníkoch.
