Týždeň pred voľbami som zapla verejnoprávnu STV v naivnej viere, že uvidím protest výtvarníkov proti inštalovaniu sochy Svätopluka na hradnom nádvorí, ktorú „vysochal" autor poplatný režimu, ktorého dvadsiate výročie pádu sme vlani oslavovali.
A hneď som si aj vynadala do naivných. Protest zostal pred bránami Hradu, čiže pre verejnoprávnu STV neexistoval.
Zato som si však vypočula siahodlhú povesť o Svätoplukovi z pera kardinála, bývalého disidenta a aktívneho odporcu komunizmu. Vzápätí obradne vložili túto priam jiráskovskú povesť - asi do podstavca sochy, za presnosť neručím, lebo som neverila vlastným očiam.
Zrejme tam predtým spočinuli už aj nejaké iné duchovné odkazy, prejavy zúčastnených štátnikov. Predtým alebo potom, ťažko povedať, zážitok bol veľmi intenzívny, predseda parlamentu nakričal na pozvaných hostí na nádvorí, kam zjavne ani opozičná myš neprenikla, že nech si hovorí kto chce, čo chce, Svätopluk bol kráľom starých Slovákov a hotovo.
Zážitok vyvrcholil, keď najvyšší ústavní činitelia začali ovíjať trikolórou akési tri ostružlikané papeky. Doľahla na mňa ťarcha klasikovej vety o temnom cárstve, len ten lúč svetla bol v nedohľadne.
Prešiel týždeň a my na Slovensku možno budeme mať na čele vlády ženu. Keď prezidentské voľby vyhral autor jedného z vyššie spomínaných prejavov o kráľovi starých Slovákov, utešovali sme sa, že by napokon bolo lepšie, keby bola jeho protikandidátka o rok premiérkou. Lenže netrvalo dlho a už zas nebol dôvod v také niečo dúfať. A dnes...
