Je 26. decembra 1951. Počujeme Tichú noc. Tma. V tme začne zrazu blúdiť svetlo baterky. Po chvíli lúč nájde dvere (to spoza nich sa ozýva hudba) a na dverách menovku STODOLA.
HLAS PRVÉHO TAJNÉHO. Stodola. Tu je to.
HLAS DRUHÉHO TAJNÉHO. Dobré meno.
HLAS TRETIEHO TAJNÉHO. Čo je na ňom také dobré?
HLAS DRUHÉHO TAJNÉHO. Nechcel by si mať plnú stodolu?
HLAS TRETIEHO TAJNÉHO. Ty chumaj! Stačí škrtnúť zápalkou a je po stodole.
HLAS PRVÉHO TAJNÉHO. Ticho, mládenci! Sú doma. Vtrhneme tam.
Takto sa začína hra, ktorú práve píšem, a volá sa Stodola. Spisovateľ Ivan Stodola (1888 - 1977), hoci napísal veľa hier - práve túto hru nenapísal, iba ju zažil - pokúšam sa ju teda napísať zaňho. Nič si nemusím vymýšľať - všetko sa stalo.
Ivan Stodola, občianskym povolaním lekár, popri písaní hier zasvätil svoj život boju s tuberkulózou: čakala ho za to krutá odmena.
Do bytu Stodolovcov 26. decembra 1951 vtrhla Štátna bezpečnosť a náš vynikajúci dramatik strávil na základe vykonštruovaného obvinenia zo sabotáže ďalšie dva roky vo väzení.
V porovnaní s justičnými vraždami a nevinnými odsúdencami tých čias (dnes nevinne trestanými znova, pretože sa na nich programovo zabúda) bol prípad Ivana Stodolu zdanlivo šťastný. Už v roku 1963 ho rehabilitovali, jeho staršie hry sa znova dostali na repertoár, v roku 1967 sa stal národným umelcom a svoj príbeh smel pomerne otvorene vyrozprávať v memoárovej knižke Smutné časy, smutný dom (1969) - daň cenzúre zaplatil iba podtitulkom „za kultu".
