Slovensko je červené - hlásali po voľbách obrazy i titulky. A naozaj, na prvý pohľad celá krajina pod Tatrami, s výnimkou Bratislavy a kúsku juhozápadného územia, načisto očervenela. Mapy ukazovali, s akou prevahou Smer vyhral voľby a nepriamo naznačovali, že vládu by mal vlastne zostavovať on.
V medziľudskej komunikácii, ale aj v politike hrajú prvé vnemy neraz kľúčovú úlohu. Ak by raz budúca opozícia zatúžila obhajobu práv „ľudí práce" premeniť na sociálne protesty, mohla by stavať práve na tomto základnom pocite ukrivdenosti víťaza, ktorému „ukradli prvenstvo".
A kto sa tejto nespravodlivosti dopustil? Podľa predsedu Smeru „zlepenec", podľa časti médií krehká koalícia, ktorá sa dlho neudrží. To sa stalo, najmä v Slovenskej televízii, predmetom osobitného záujmu: kto s kým sa na čom nezhodne, kedy táto (ešte neexistujúca) vláda padne.
Okrem túžby po moci nemajú tieto strany nič spoločné, tvrdil ešte predvčerom politológ Rastislav Tóth, a ktovie, či parlament vôbec vysloví novej vláde dôveru. Bude medzi nimi animozita a nervozita, sekundoval mu ďalší expert, Peter Horváth.
K obom obrazom, červenej mapy a padajúcej vlády, sa pridružoval tretí: nielen úsmevy a šampanské víťazov, ale aj „rozdeľovanie koristi", ťah na kreslá a ministerstvá. Akoby sa tým potvrdzoval stereotyp chamtivcov, ktorí sa derú k válovom.
Pravda je zložitejšia než tieto šablóny. Silu Smeru treba porovnávať nielen s jednotlivými stranami, ale s výsledkami stredopravej koalície ako celku. Vládu a jej stabilitu bude možné hodnotiť, až keď vznikne, predstaví svoj program a začne pracovať. Nová garnitúra bude mať na pleciach oveľa väčšie bremeno ako tá predchádzajúca.
