Z Mefista sa stal Faust

Vyspelá politická kultúra káže: do opozície sa odchádza dôstojne

Predvolebné dianie na našej politickej scéne pripomínalo chvíľami zo strany Ficovej vládnej koalície pokusy o filmový western toho najhrubšieho zrna, o wrestlingový ring, o tuctovú šou pseudocelebrít, o cirkusovú klauniádu, ba aj o divadelnú melodrámu. Opozícia mala podstatne väčšiu snahu dostať kampaň do roviny solídneho politického diskurzu, ale veľmi sa jej to nedarilo, lebo pre túto rolu nenašla partnera.

Zachovanie imidžu

Povolebné dianie však vyzerá byť rovnako pitoreskne. Vladimír Mečiar zmizol z politickej scény ako para, ani sa s národom (zatiaľ) nerozlúčil vo svojom veľkolepom tragikomickom štýle. Ján Slota však dostál svojmu naturelu opileckého chrapúňa a pri odchode do opozície hlučne tresol dvermi, vyjadriac svoje opovrhnutie nevďačným národom, keď na jeho adresu zavzlykal: „Je mi do plaču zo Slovákov... Aký národ, taká vláda."

Zato Robert Fico zostáva bojovníkom do posledné dychu. Iba chvíľu bol otrasený konečným výsledkom volieb, takže v tomto stave priznal aj porážku, ale hneď po odpočítaní vyskočil a začal kričať na všetky strany: „Ja som kráľ ringu!" A dostal od prezidenta desaťdňovú milosť, aby rozohral svoju povolebnú frašku, v ktorej dáva slovenskej verejnosti cynicky najavo svoje poňatie politiky ako kupeckého handlovania.

Umenie dôstojného odchodu do opozície je mu cudzie. Veľmi sa snaží prezentovať sa v role Mefista, ktorý sľubuje zabezpečiť moc a slávu tomu, kto mu zapredá svoju dušu a pôjde s ním do spolku. Polovicu ministerských kresiel vrátane premiérskeho je ochotný dať komukoľvek z víťazného zoskupenia, s kým by dosiahol nadpolovičnú väčšinu v parlamente.

Tak veľmi túži zotrvať pri mocenskom válove, že je bez rozpakov ochotný zapredať všetky svoje proklamované sociálnodemokratické zásady a ísť do spolku s kýmkoľvek bez podmienok. V tej ponižujúcej role, v akej s ním šli do spolku kedysi Mečiar a Slota, keď im podmienky diktoval on. Pretože teraz by si svoje podmienky asi kládlo aj KDH, napríklad keby sa na tento cynický handel vôbec odhodlalo. A určite by to neboli podmienky veľmi ústretové na zachovanie Ficovho imidžu, ktorým bodoval u svojich voličov.

Cielený útok

Robert Fico však sľubuje poskytnúť čosi, čím zatiaľ nedisponuje a s čím by sa dalo počítať až po tom, keď pre svoj kšeft nájde partnera. No ale keby ho našiel, keby sa mu táto jeho obeť upísala, opäť by sa dostala do hry jeho zmrazená potencia, spočívajúca v 35 percentách a v 62 parlamentných kreslách. Zakrátko by tak podmienky začal diktovať opäť on a upísaná obeť by zaplakala nad svojimi ziskami, lebo návrat späť by už nebol možný. O tom, že Fico bez zaváhania dokáže svojho koaličného partnera zadupať do zeme, keď môže a hodí sa mu to, niet najmenších pochýb. Slota a Mečiar by vedeli rozprávať.

Kým je Fico osamotený so svojím nefunkčným parlamentným víťazstvom, nemôže vystupovať v role Mefista, ale len v role toho úbohého Fausta, ktorý sám je ochotný upísať diablovi svoju sociálno-demokratickú dušu za vytúžený podiel na svetskej moci a sláve. V tejto podobe je zatiaľ viac-menej neškodný a poľutovaniahodný. Zlovestný dravec v ňom však čaká na prebudenie bozkom od nejakého ziskuchtivého poblúdilca.

Táto Ficova fraška potrvá zrejme celých desať darovaných dní. Celých desať dní bude predvádzať svoje kupecké majstrovstvo na slovenskej politickej scéne, bude lanáriť, sľubovať, ohurovať grandióznosťou svojich ponúk. „Nijaká stredopravá koalícia štyroch nemôže poskytnúť ktorémukoľvek z jej členov toľko, koľko mu ponúkam ja, Fico!"

To je cielený útok nielen na mravné zásady a politické mantinely jednotlivých lídrov a celých partajných vedení, ale aj na predstavivosť straníckych štruktúr dole v okresoch. Mnohé z nich sa iste túžia dostať k čo najväčšiemu podielu na moci a výhodách, čo z nej vyplývajú. „Veľkorysá" ponuka ich elektrizuje a desaťdňový termín bude dosť pohodlný na to, aby nastala čulá výmena názorov medzi vedeniami a ich okresnými štruktúrami. Ale aj na prípadný tvrdý nátlak zdola nahor, aby sa takáto skvelá šanca len tak nepremrhala pre nejaké nepraktické zásady. Čo je faktor, s ktorým Fico počíta.

Posledná šanca

Napriek tomu, že ide o nedôstojnú frašku, ktorá Fica politicky demaskuje, bude táto skúška ohňom pre budúcu stredopravú vládnu koalíciu určite veľmi užitočná. Keď v nej obstojí, ukáže slovenskej politickej verejnosti hneď pri svojom vstupe na scénu, že sa jej dá veriť, lebo svoje proklamácie myslí vážne a nikto z nej nie je ochotný predať svoju povesť za misu šošovice. Aj keď by bola akokoľvek lákavá.

Keby sa Ficovi aj podarilo niekoho zlomiť, bolo by to veľmi pofidérne, Pyrrhovo víťazstvo kupeckej politiky nad politikou principiálnou, s ktorou šli tieto štyri stredopravé strany do volieb. Bolo by to podlé oklamanie voličov, ktorí im uverili a dali svoje hlasy. Kto by si mohol Fica za takéto kšeftárske prekabátenie volebných výsledkov vážiť?

Keď sa mu to nepodarí, zmrhal poslednú šancu odísť do opozície dôstojne, ako káže vyspelá politická kultúra. Odplazí sa do nej so stiahnutým chvostom ako spráskaný pes.