Čin - Čin Ľudmily Podjavorinskej bola fascinujúca kniha mojej mladosti. V nezabudnuteľných ilustráciách oslavovali vrabci svadbu jedením čerešní. V našej záhradke prevzali part vrabcov drozdy, a tie sa ženia prv, ako čerešne dozrejú. Isté politické subjekty, dávno a takmer nežne prezývané ako čerešničky, teraz popadali. Čin je naopak nič. Čin volieb, myslím si, nemal by prerásť v nič.
V Nemecku vládnuca žltočierna salamandra zalieza do dier, ale Nemci sa činia v odstupovaní. V krátkom čase odstúpili biskup, premiér Hesenska i samotný spolkový prezident. Nemcov rozradostnili až štyri góly v prvom zápase, ale pri ďalšej úlohe sa roztriasli. V Južnej Afrike, kde je Brazílčanom zima a angažovaných divákov na štadiónoch nahradili trúby.
O futbale píšu lepšie povolanejší a o pohlavároch akýchkoľvek postavení a vlastností nepíšem rád. Napadlo mi však, ako sa môžeme v spoznávaní blížnych pomýliť.
Väčšine z nás je trápne, ak nás niekto úplne neznámy osloví: „Tak dlho sme sa nevideli, kamarát, ako sa ti darí?" a prevalcovaní sa neodvážime spýtať: A kto si ty? Často si i slušní občania môžu pomýliť darebáka s dobrákom, zvolia si darebáka a doplatia na to nielen jednotlivci, ale i celé národy.
Nik nie je nadšený, ak si ho pomýlia s niekým nechutným. Sám som na tom lepšie, mňa si mýlia najčastejšie s bratom, dvojčaťom, a väčšinou je to veselé. V Starej Lesnej sa ma bratovi susedia pri rannej prechádzke pýtajú: „A prečo si si, Paľo, ostrihal bradu?" Len tak, odpovedám, ráno mi to napadlo, ale susedia ma napriek tomu sledujú nechápavými pohľadmi.
