Nič by nebolo v týchto dňoch zaujímavejšie, ako opýtať sa slovenského ľudu a jeho politických predstaviteľov, s akými očakávaniami to do eurozóny vlastne šli. Zarábať, nastavovať ruku, keď niečo treba, alebo aj tvoriť a zodpovedne sa podieľať na európskych procesoch?
Európski politici majú totiž pravdu, ak hovoria, že schválenie záchranného fondu je predovšetkým o vzájomnej zodpovednosti. Krajiny, ktoré si delia spoločnú menu, si delia aj spoločný osud, s radosťami i so strasťami. O to tragikomickejšie sú pokusy Slovenska spôsobiť akúsi revolúciu v pohári vody a balík nepodporiť.
Tina nás nepustí
Slovensko je zase raz pupkom sveta, pochopilo tajomstvá, ktoré ostatní nechápu, projekt záchranného fondu je zlý a preto ho nemožno podpísať. Nuž pravdou je, že ani ostatní Európania projektom nie sú nadšení, ale ako pripomínajú, v tomto prípade je v hre TINA (There Is No Alternative).
Samozrejme, že by všetci, Merkelovou počínajúc a Trichetom končiac, mali v eurozóne radšej štáty, ktoré sa od počiatku správali zodpovedne, ba až solidárne a svoje štátne kasy nezadlžovali. Lebo zadlžovať svoju kasu znamená ohrozovať aj iných.
Princíp solidarity v posledných rokoch však zlyhal a Európania na to doplatili, teraz je na nich, aby sa poučili, pozviechali a našli nové inštrumenty spolupráce, ktoré už nestoja len na slepej dôvere.
Udeľovanie záchranných kreditov bude preto napojené na prísne podmienky konsolidácie vlastných financií. Podmienky sú také tvrdé, že mnohé vlády sa boja o kredity vôbec požiadať, no takýto proces má i liečebný charakter, keďže núti rozšafných politikov triezvo zaobchádzať so zverenými financiami. Prísne podmienky navyše znižujú riziko splácania záchranných kreditov ručiteľmi.
