Najprv to bude ťažké.
Deň za dňom sa odkrývajú míny, ktoré nakládlo predchádzajúce vládnutie: výpadky vo výbere daní, podstatne vyšší schodok verejných financií, diery v príjmoch Sociálnej poisťovne. K tomu sa pridružuje zúfalá finančná situácia samospráv, ktoré nedokážu zabezpečiť niektoré elementárne úkony od odvozu smetí cez prevádzku škôl až po sociálne služby, a nemôžu sa uchádzať o také projekty z eurofondov, kde sa vyžaduje spoluúčasť - tú jednoducho nemajú z čoho zaplatiť.
Nové kamienky
Je čoraz zreteľnejšie, že „sociálna vláda" Roberta Fica zle odhadla deficit, opakovane zavádzala svojimi „realistickými plánmi" nižšieho schodku a umožnila plytvanie až tunelovanie verejných prostriedkov, napríklad prostredníctvom predražených diaľničných projektov.
Do očí bije jednoduchá súvislosť: ministerstvo financií daňovú prognózu o miliardovom výpadku zverejnilo až týždeň po voľbách. Zdôvodnilo to potrebou spresniť niektoré údaje - vie si niekto predstaviť, že by takáto „akademická opatrnosť" platila aj v prípade, keby, naopak, prognóza bola veštila miliardový prebytok?
Namiesto toho sme boli svedkami opaku: odchádzajúci premiér znovu a znovu zvýšeným hlasom vyhlasoval, že i v časoch krízy jeho vláda zanecháva republiku vlastne v najlepšom stave zo všetkých štátov Európskej únie.
Skutočnosť je diametrálne iná: jeden z členov budúcej vládnej koalície ju nazval „absolútna katastrofa". Pritom okamžitá náprava nie je reálna, potrvá určitý čas (niekoľko mesiacov? rok? ešte dlhšie?), kým zaberú fiškálne a štrukturálne reformy. „Záchranárska úderka" bude mať čo robiť. Tobôž ak sa rozmnožia komáre - tie reálne i tie symbolické, ešte jedovatejšie.
Nejaký čas bude ešte ťažšie. Predstavitelia novej vlády totiž v jednotlivých rezortoch objavia ďalšie kamienky neradostnej mozaiky, ktoré celkový obraz ešte zhoršia: plytvanie, korupcia, neefektívnosť, nepremyslené hospodárenie, dlhy, ktoré bude treba splatiť. Napriek snahe skartovať problematické materiály, odviesť pozornosť a zbavovať sa zodpovednosti, určité skutočnosti vyjdú zrejme na povrch.
Nové obzory
Nejde len o potrebu dať priechod spravodlivosti a nájsť vinníkov, čo je vždy zdĺhavé a namáhavé. Nesmierne dôležité bude, ako sa celý tento balíček nezodpovedného spravovania odkomunikuje verejnosti. Úloha médií tu bez preháňania bude obrovská. Jedna vec je plniť si svoju prirodzenú rolu - komentovať a kontrolovať novú vládu.
Druhá vec je nezabúdať na predošlé obdobie, vrátiť sa ku kritickým kauzám, prispieť k ich osvetleniu a pomôcť ľuďom ukázať, že ono ťažko preložiteľné slovo „accountability", teda zúčtovateľnosť, je možné naplniť obsahom. Práve toto postkomunistické štáty a médiá doteraz odlišuje od zabehanejších západných demokracií.
Nie že by v nich neexistovala korupcia, kradnutie, plytvanie. Dôležité však je, že mlyny spravodlivosti tam predsa len melú intenzívnejšie - stačí sa pozrieť na súdne spory a tresty, aké postihli i tých najvyšších držiteľov moci, od Francúzska cez Japonsko či USA až hoci po Izrael.
Popri ťažkostiach sa však časom vynoria aj nové obzory. Nastupujúci pragmatický a nedoktrinárny tím by mohol nadviazať na všetko, čo sa napriek problematickému štýlu vládnutia v niektorých oblastiach udržalo, „vyvzdorovalo" či dosiahlo, opraviť pokazené a najmä zaktivizovať potenciál na zlepšenie.
Ekonomické zdravie Slovenska nie je zo strednodobého hľadiska také zlé - relatívne nízky verejný dlh, pomerne nízka cena práce, priaznivá geografická poloha, členstvo v eurozóne, to všetko dohromady spolu s pružnejším pracovným trhom, väčšou flexibilitou pre firmy, nižšou mierou korupcie, skvalitnením informatizácie a celkovým zlepšením podnikateľského prostredia môže prispieť k väčšej atraktívnosti krajiny i k rastu zamestnanosti.
Popri „záchranároch" sa uplatnia „opravári": skúsenosti z vládnutia po porážke Vladimíra Mečiara v roku 1998 ukazujú, že to ide.
Nový étos
To by však bolo málo. Slovensko sa nepohne výraznejšie vpred bez ďalšej „pracovnej čaty" - bez „modernizátorov". Tí budú mimoriadne potrební prakticky všade. Otázky a oblasti ako školstvo, vzdelávanie, veda a výskum, vymáhanie spravodlivosti, súdnictvo, polícia, menšinové záležitosti, samospráva, efektívnejší štát, spolužitie s Rómami, rozvoj sociálneho a kultúrneho kapitálu, zvýšenie slovenského podielu pri tvorbe europolitík a ďalšie budú osobitne dôležité.
Bez dialógu s občianskou spoločnosťou a bez rovnoprávneho partnerstva mimovládnych organizácií so štátom to všetko pôjde ťažšie. Dosiahnuť skutočné zlepšenie v slovensko-maďarských vzťahoch u nás doma si vyžiada citlivejšie načúvať hlasu zástupcov maďarskej menšiny.
Ak sa podarí všetky tímy zosúladiť a nenastanú nečakané kataklizmy, tak sa azda otvorí šanca, na ktorú naša spoločnosť už dlhšie čaká. Vo väčšej miere sa uplatní synergia, priaznivé účinky konania jedných sa budú môcť znásobiť pozitívnym pôsobením iných.
Vynoria sa tvoriví jednotlivci a skupiny, zrodia sa imaginatívne projekty, ozvú sa dobrovoľníci, ohlásia sa mladí, kvalifikovaní ľudia, ktorí budú chcieť prispieť. Nástup novej elity môže bezpochyby otvoriť priestor na to, aby sa výraznejšie presadili.
Budeme mať vládu bez komunistov, na čele ktorej bude stáť vzdelaná a neskorumpovaná žena, ktorá nemlčala pred novembrom 1989 a bola aktívna i po ňom.
V parlamente i v úradoch sa ocitnú ľudia pochádzajúci síce z rôznych strán, avšak spojení spoločným étosom, ktorý obsahuje vzácne ingrediencie: službu, spravodlivosť, transparentnosť, občiansky dialóg, úctu k menšinám, pozitívne vlastenectvo, túžbu prispieť k európskym riešeniam.
Bude to ťažké. Ale tentoraz by naozaj nemuselo platiť klasické slovenské: nedá sa.
Martin Bútora (1944) je sociológ, čestný predseda Inštitútu pre verejné otázky. Najnovšie mu vyšla kniha Druhý dych.