Sprvu sa mi zdalo, že ide o cestnú slušnosť – auto predo mnou mi uhýba z cesty, hoci naň nijako nenalieham. Napriek tomu uhýba až kamsi na krajnicu, tak-tak a skončí niekde v poli. Veziem sa za ním, ale nepredbieham a jeho úporná slušnosť mi tak trochu prekáža.
Nabáda ma na neplánovaný čin, presnejšie na predbiehanie na zakázanom mieste. Z tohto dynamického vzťahu vychádzam ako spiatočník ja, pretože sa môže zdať, že pohŕdam slušnosťou a úslužnosťou vodiča predo mnou. Nechám ho trápiť sa na krajnici bezmála na pol auta v priekope, nepredbieham ho a nejaký pozorovateľ ešte povie, že sa na ňom zabávam, že ho zámerne nechám škvariť sa v jeho ústretovosti namiesto toho, aby som dupol na plyn a zužitkoval jeho výzvu.
Sympatická úslužnosť na tejto ceste po čase vyvoláva rozpaky. Uhýbanie z cesty až za čiaru už nie je dobrovoľným aktom, uhýbanie sa v rovnakej miere vyžaduje aj odo mňa. Z úslužnosti sa rýchlo stal zvyk a právo tých, čo prichádzajú zozadu. Zvykové právo na tejto ceste vyzerá aj tak, že občas sa z protismeru vyrúti jeho nositeľ a ostatní sa obojsmerne vyhýbajú, kam môžu.
Toto cestné zvykové právo sa pohodlne usalašilo vedľa príslušného zákona a napriek svojej rozdielnosti si celkom slušne spolunažívajú. Chvíľu platí zvykové právo, chvíľu cestný zákon. V chaose a obavách z kolízií víťazí právo silnejšieho. V prípade zvykového práva je silnejším pašák vo veľkom silnom aute, v prípade cestného zákona je silnejší policajt. Obaja si strážia dodržiavanie svojho zákona. Ten prvý to robí blikaním, trúbením, zavesením sa na pol metra od nárazníka, klopkaním na čelo a všelijakými inými činnosťami. Ten druhý solí pokuty jedna radosť. Skutočnosť, že na ceste platia dlhodobo a vytrvalo obidve práva, svedčí o tom, že priamočiarosť oboch práv sa nikde nepretína a možno platí aj ich nepísaná symbióza.
