ivejšie počasie. Nad horami boli ťažké tmavé mraky. Keď príde búrka, blesky určite dramaticky pretínajú oblohu.
Zaujalo ma, že z množstva charakteristických a veľmi dôležitých slovenských vecí sú tri úzko spojené práve s touto izolovanou oblasťou: Na cintoríne v Dolnom Kubíne odpočíva Janko Matúška, autor textu slovenskej hymny. Oravu preslávili syrové korbáčiky, ktoré sú unikátne. To, že je syr ručne zapletený namiesto bežne známych tvarov syra, robí oravský korbáčik výnimočným. Kým syry sú dobrou pochúťkou k vínu, korbáčiky sa skvelo hodia k pivu. Japonci napríklad pojedajú k pivu zelené struky sóje uvarené v slanej vode. No a do tretice – k Orave nerozlučne patria zemiaky. Je tam veľa zemiakových polí.
Ak sa v slovenskej domácnosti nejaké potraviny minú, býva to obyčajne mlieko, chlieb, ale zemiakov je vždy väčšia zásoba. Nájdu sa doma vždy, najčastejšie uložené v pivnici. Môj svokor jedáva zemiaky na obed aj na večeru a nikdy sa ich nepreje. Nedávno som sa ho pri večeri spýtal: „Čo myslíš, za celý život si zjedol ty viac zemiakov alebo môj otec ryže?“ „Neviem,“ odpovedal môj svokor a pokračoval v jedení svojho pečeného kurčaťa so zemiakmi. Myslím, že sa mojou otázkou veľmi nezaoberal.
Do Japonska sa prvé zemiaky dostali okolo roku 1600 na holandských lodiach. Bolo to oveľa neskôr, ako boli z Južnej Ameriky dovezené do Európy. Rovnako ako v Európe, aj v Japonsku zachránili zemiaky rodiny pred hladomorom, ale ako veľmi obľúbená každodenná potravina nikdy nezaujali miesto pred ryžou. Tá je pre Japoncov vždy prvoradá.
