u, do ktorého by sme sa radi dostať - niečo majú viaceré európske krajiny a Slovensko spoločné. Priveľké vzdialenie sa priorít politických elít od väčšiny verejnosti. Komu sa podarí osloviť voličov citlivou či všeobecne závažnou témou dostatočne zjednodušene alebo pochopiteľne, má šance o čosi vyššie ako ostatní. Napokon, extrémni pravicoví politici vo viacerých európskych krajinách uspeli práve preto, že - aj keď povrchným či agresívnym jazykom - vyhmatli domáce boľavé body. Príklon istých sociálnych či voličských skupín k jednoduchým, neraz aj radikálnym riešeniam prispel k tomu, že nemohli nebyť úspešní.
Podobný trend je viditeľný aj u nás - politické subjekty z pochopiteľných, hoci nie mimoriadne noblesných dôvodov pred vecnou a koncepčnou kampaňou uprednostňujú spájanie podprahových percent či „svoje“ témy - národné strany „Duraya“, väčšina opozície kritiku „univerzálneho vinníka“ Dzurindu, predseda SDKÚ potrebu kontinuity a koaličné strany si z celkového stavu spoločnosti vyberajú hrozienka, na ktorých vidieť (či bolo by dobré vidieť) ich podiel.