Keď Mikuláš Dzurinda na jarnom fóre vysvetľoval prínos SDKÚ pre vývoj na Slovensku, zneli jeho slová akosi hlucho. Nie preto, že by v mnohých veciach nemal pravdu - jednoducho samotný výrok, že SDKÚ spravila niečo dobre (teda nie menej či úplne zle), pôsobí na Slovensku čudne. Naopak veta „všetko, čo kedy spravil premiér a jeho strana, bolo zlé“ znie úplne prirodzene, aj keď je nepravdivá. Nie je to dané len tým, že negativistický postoj je psychologicky jednoduchší či je slovenskou tradíciou nadávania. Dzurindova strana sa skutočne stala jedinou stranou, ktorú možno bez pochybností označiť za koaličnú. Opozičné HZDS a SNS proti Dzurindovi útočili už od roku 1998 z prirodzených dôvodov, veľmi rýchlo sa k nim pridalo KDH, SDĽ a Langošova DS (dnes OKS). Novovytvorený Ficov Smer už len nastúpil do rozbehnutého vlaku. Od momentu vzniku ANO sa do Dzurindu pustila aj celá Ruskova mediálna skupina - spomenúť si na moment, keď televízne noviny Markízy naposledy spomenuli SDKÚ pozitívne, je takmer nemožné. Niežeby Dzurindovej strane nebolo čo vyčítať - viaceré podozrenia z korupcie či klientelizmu boli skôr zametené pod koberec než dôsledne vyriešené, podobne stav reforiem v niektorých rezortoch patriacich SDKÚ nie je uspokojivý. Faktom však je, že v optike niekoľkoročnej mohutnej kampane proti premiérovi narástli chyby jeho strany do nereálnych rozmerov, postupná normalizácia pomerov na Slovensku v porovnaní s rokmi Mečiarovej vlády vo vlne deštruktívnej kritiky úplne zanikla. Často opakovaný mediálny stereotyp sa časom stáva pre väčšinu občanov pravdou - vyjadriť sa pozitívne na adresu SDKÚ bolo najprv „neslušné“, dnes už sa takéto vyjadrenie a priori vníma ako nepravdivé. Mimochodom, podobne ako v prípade HZDS v roku 1998, má dnes zrejme SDKÚ reálne preferencie o niečo vyššie ako deklarované (časť voličov sa v prieskume neprizná k preferovaniu často napádanej strany).
Pozícia SDKÚ ako fackovacieho panáka je reálna a v dohľadnom čase sa sotva zmení, podobne ako vysoké negatívne preferencie viacerých jej popredných predstaviteľov. Voliči SDKÚ sú a naďalej budú pod tlakom médií, ako aj vlastného okolia - mienia totiž voliť „neslušnú“ stranu. Z tohto hľadiska bolo nevytvorenie spoločnej kandidátky SDKÚ-DS zrejme najväčšou Dzurindovou strategickou chybou - širšia pravicová koalícia by umožnila perspektívnym voličom prekonať psychickú bariéru volenia strany, „na ktorú každý nadáva“, navyše by posilnila postavenie SDKÚ ako ťažiskovej strany slovenskej pravice. Nedávny prieskum agentúry Polis túto skutočnosť dokladá - súčet preferencií SDKÚ a DS bol približne 10 percent, potenciál dvojkoalície bol o päť percent väčší.
