Dramatické boli stredajšie voľby nemeckého prezidenta a nejeden Nemec sa pri nich potil viac ako pri zápase s Anglickom. Merkelovej vládna koalícia mohla, ak sa na to pozrieme aritmeticky, zvoliť svojho kandidáta Christiana Wulffa (od 2003 premiér Dolného Saska, CDU) hneď v prvom kole.
Potrebné boli napokon tri rozbehy, lebo ani vlastní neboli vlastnými a opozícia ešte nikdy nezbierala tak úspešne hlasy koalície pre svojho kandidáta ako teraz.
Chcela profíka
Odchod Horsta Köhlera z prezidentského postu bol prekvapujúci pre celú spoločnosť, no najviac zastihol CDU, ktorá ho tam dostala. Dlhé presviedčanie, aby na poste zotrval, však aj tak nenasledovalo.
Köhler bol v poslednom čase zvláštny typ prezidenta, vstupoval do politických procesov formou, aká prezidentovi celkom neprislúcha. Jeho takmer až spochybňovanie straníckeho systému Nemecka a neustála kritika politiky nemeckých strán, bez ohľadu na krídla, právom vyvolávala nevôľu u ostatných ústavných činiteľov.
Prezident má napomínať chyby, apelovať na politikov, o tom niet pochýb, ale otriasať ústavným systémom, ktorého reprezentant je napokon aj on sám, je v hospodársky neistých časoch veľmi nešťastné hrdinstvo. Merkelová vedela po jeho odchode jedno, podobnej skúsenosti sa treba vyhnúť, preto hľadala na kreslo prezidenta politika. Nie ekonóma, filozofa či historika, ale pragmatického a chladného politika.
Hľadanie kandidáta muselo prebehnúť svižne, do volieb ostávali štyri týždne, kancelárka musela ukázať, že vie rýchlo konať, a v čase, keď mnohí spochybňujú jej kompetenciu viesť krajinu i stranu, má k dispozícii skvelého kandidáta, ktorým vzniknutú krízu vyrieši.
