Ujo Jožo, ktorý prišiel neskôr, si zložil klobúk a povedal, že neuveríme, čo sa stalo. Kudlíková udala muža na polícii.
Pamätám sa, ako sa v okamžiku zmenil svet. Ohromením prestali všetci dýchať. Spokojné tváre začali tuhnúť. Meniť sa. Nakoniec tam bol už len odpor, znechutenie a odmietnutie. Okamžite mi bolo jasné, že Kudlíková urobila niečo hrozné. Niečo, za čo sa vylučuje zo spoločenstva. Niečo, čo človeku nikdy neodpustia.
Teta Kudlíková bývala o pár ulíc ďalej, mala okolo päťdesiatky, vydatú dcéru v Ostrave a muža alkoholika. Bol to šťúply chlapík, ktorý chodieval v špinavých montérkach a stále sa škrabal. Prsty mal čierne od uhoľného prachu, čo dennodenne odhadzoval v kotolni. Každé ráno odchádzal do roboty na bicykli a večer sa tackal domov opitý, tlačiac bicykel vedľa seba. Každý večer zbil ženu.
V lete na dvore, v zime v kuchyni. Nadával jej do lenivých filciek, bil ju a kopal. Po bitke zjedol večeru, čo mu pripravila, a šiel spať. V nedeľu chodieval do krčmy už predpoludním. Občas ho z nej doniesli takého opitého, že ho iba zvalili na gauč. Vtedy mala teta Kudlíková dobrý deň - bitku nedostala.
Všetci v okolí o Kudlíkovcoch vedeli, a všetci boli zajedno: je to hrozné, ale čo s tým? Do manželstva sa nik cudzí starať nemá. Chudera Kudlíková, keby mala syna, ten by to vyriešil. Počkal by si na otca a zmlátil ho, až by si zapamätal, ako sa má správať, ale takto sa jej nemá kto zastať. S tým sa však nedá nič robiť. Je to osud. Chudera, veru, chudera.
A potom jeden piatok, ktorý sa ničím nelíšil od stoviek ostatných piatkov, teta Kudlíková nenavarila večeru, ale obliekla si sviatočné čierne šaty, uviazala čiernu šatku a šla na políciu. Ukazovala podliatiny po celom tele a prosila o pomoc. Nech niečo urobia. Nech mu dohovoria. Nech jej pomôžu.
Policajti sa na ňu vyjavene dívali. Väčšina z nich už zažila všetko, čo sa zažiť dá, ale toto veru ešte nikdy. Žena udáva vlastného muža! Spísali zápisnicu a štítivo ju poslali domov. Panebože, čo je toto dnes za svet, keď niekto do vlastného hniezda špiní?
Na našej oslave sa rovnako krútilo hlavami. Ako to len mohla urobiť? Preboha, ako môže žena, matka, ísť nakydať na vlastného muža žandárom? Tá, čo by mala vlastným telom rodinu chrániť, tak tá do nej kope? A to ju bude tešiť, keď sa teraz bude pred celým svetom špina vyťahovať? Teta Kudlíková otriasla svetom istôt viac ako znárodnenie. Ohrozila to najtradičnejšie, a preto to najposvätnejšie, čo máme. Rodinu. Istotu, že čo sa v nej uvarí, aj sa v nej zo sveta znesie; istotu, že sa zomkne voči svetu a ochráni ťa, i keby si stokrát nemal pravdu. No tak ju bil, dajsamisvete, ale preto ísť žalovať úradom?!
Z chudery Kudlíkovej sa razom stal netvor. Z alkoholika Kudlíka obeť. Susedia ho poklepávali po pleci a pozývali na pohárik. Keď šla po ulici jeho žena, prešli na opačný chodník a tuho stisli pery. A keď sa potom po večeroch ozývali od Kudlíkovcov zvuky bitky, ľudia prikyvovali: koledovala si si o to, tu máš!
Tak na toto myslievam v poslednej dobe, preplnenej bojovníkmi za tradičnú rodinu. Ľudí rovnako presvedčených o svojej posvätnej pravde ako tí v okolí Kudlíkovcov. Ľudí dnes ochotných biť a kastrovať homosexuálov, opľúvať politikov, keď prejavia čo len ochotu diskutovať o registrovaných partnerstvách. Myslievam na tetu Kudlíkovú a je mi pri srdci celkom nádejne. Pretože ak stačila jedna generácia, aby sme sa na jej čin prestali dívať ako na zradu, ale vidíme ju ako odvahu, hádam o tú ďalšiu už dokážeme rešpektovať odlišnosť. Povedzme syna, ktorý žije s mužom. Alebo dcéru ľúbiacu inú ženu. A začleníme ich do svojej rodiny, ktorá možno už nebude tradičná, ale určite bude milujúca a ochraňujúca.
Teta Kudlíková, boli ste skvelá!
Daniela Kapitáňová (1956)
je spisovateľka. Jej najnovšia kniha sa volá Vražda v Slopnej.