Max Weber rozlišoval medzi etikou zmýšľania a etikou zodpovednosti. Prvá sa týka absolútnych hodnôt a nazval ju morálkou svätcov, druhá sa týka komplexnosti vzťahov medzi účelom a prostriedkom a nazval ju etikou politikov. Prvá je akoby etikou princípov, druhá etikou praxe.
Ralf Dahrendorf sa však oprávnene pýta, či toto je všetko a či sa tieto etiky nikdy nestretnú. Navyše táto teória dvojitej morálky môže byť ospravedlnením sociálnej či spoločenskej pasivity svätcov, ako aj neetického konania politikov.
Prvá môže viesť tých, čo sa odvolávajú na hlbšie hodnoty a reprezentujú duchovné či náboženské inštitúcie k pasivite proti veciam verejným, poprípade k zaujatiu postojov iba vtedy, ak to nie je nepohodlné, druhá môže viesť aj k ospravedlneniu politiky bez etiky a tiež k napätiu medzi politikou a etikou, akoby malo ísť o dva odlišné svety.
Tak sa neraz zdá, akoby sme stáli pred voľbou medzi etikou a verejným životom, etikou a politikou. Majú však byť etika a politika oddelené? A má byť etika podriadená efektivite politiky? Je konflikt medzi realistickou politikou a etickým nárokom nevyhnutný?
Majú byť mocenské či ekonomické záujmy silnejšie než politicko-etické postuláty? A na druhej strane, nie je podriadenie politiky etike priveľmi idealistické?
Príbeh Thomasa Mora a mnohých ďalších je svedectvom, že pravda a etika stoja nad politickou inštanciou a svedomie nad nárokmi politickej moci. Politický vzostup a politické konanie na úkor etiky dehonestuje celé politikum. Vysoko heroické konanie nemožno vyžadovať, ono môže len inšpirovať a podnecovať. Čo však vyžadovať možno, je konanie podľa základných etických noriem, a to aj vo sfére verejného života.
